Kus môjho srdca.
Zdá sa vám, že to bude sentimentálny článok maturantky? Možno. A možno nie. Avšak jednu vec som si uvedomila - vždy, keď ráno registrujem pomerne dobre viditeľný nasprejopvaný nápis na budove, v duchu sa s ním stotožním:" Anomália moja. Moje srdce patrilo, patrí Tebe." Je to tam už minimálne 2 roky, možno aj viac. Takže usudzujem, že pravdepodobne nebudem jediná. Minimálne jeden "šialene zamilovaný" sa našiel.
Druhý domov.
Pri nástupe v 1.ročníku som nemala ani poňatia, to alebo čo ma tam čaká. Okrem 2 ľudí som tam nepoznala praticy nikoho. No rýchlo som pochopila, že pokiaľ hľadám neopísateľnú atmosféru, priateľsosť, ochotu a nepochybne aj množstvo valitnej zábavy - som na správnej adrese. A to nielen počas bežných školských dní. Celonočné adorácie, nočné filmy, behanie po chodbách v pyžame, "hranie sa" pod vianočným stromčeom vo vestibule, ale aj celonočné nacvičovanie programu, ktorým sme mali "ohúriť" na stužkovej (ak ste 4-5 dní pred roky očakávanou slávnosťou, neverili by ste, že celý program sa naozaj dá nacvičiť za jedinú noc). A, samozrejme, vymýšľanie choreografie záverečného tanca o jednej ráno.Aj to patrilo k nášmu študentskému životu.
Radosť na tvárach.
Bolo pre mňa zvláštne uvedomiť si, že nietorí ľudia, s ktorými sa praticky len pozdravím na chodbe, mi k tomu svojmu slovu nikdy nezabudli podarovať aj úprimný úsmev. A ten zahreje 100krát viac ako len formálne "ahoj". Zvlášť som si to uvedomila na jednom dievčati, ktoré vždy, keď ma stretlo, nahodilo širokánsky úsmev. Nefalšovaný. Tak som si povedala, že aj ja budem ostatným dnes počas celého dňa rozdávať úsmevy. A na ďalší deň som si to povedala znova. Bezohľadu na to, či ma práve vtedy niečo trápilo alebo nie. A zvláštne - pri čítaní oznamiek od spolužiakov z ostatných tried ma (príjemne) zarazili slová, ktoré sa opakovali - pre usmievavú Ľudku. Pre vždy usmiatu Lilly. Ja som vždy usmiata? To fakt?? Nie, fakt vždy nie :-)
Spoločenstvo.
Zrejme to vyzerá divne, ak takto hovorím o inštitúcii, ktorú by moji rovesníci najradšej zrušili a zabudli, že vôbec niekedy existovala. Ale ja nie. Pretože v mojej škole som zažila jedno úžasné spoločenstvo jedinečných ľudí, ktorí svojou originalitou a osobnosťou vytvárali mozaiku všetkých akcií počas mojich 4 rokov. Umelci, baskeťáci, hudobníci, flákači, bifľoši, exoti, "šialenci". Tým všetkým úprimne ďakujem. Vždy, keď si spomeniem na moju školičku (onedlho už bývalú), spomeniem si na vás. Aj preto sa okolo tej ošarpanej budovy po rokoch z času na čas rada poprechádzam.
