Niektorí okoloidúci v protismere na zlomok sekundy upriamia zrak.Smerom ku mne. Zdám sa im....uhmm......Ale ja kráčam naďalej s pohľadom upretým na vzdialenejší bod vo výške očí. Prejde chvíľa, prejde viac chvíľ. A ja stále - kráčam. Práve som minula zastávku MHD. Viete, tlačenica. Člove sa pomaly ani nezmestí do dverí. Všetci sa totiž chcú zviezť. Niekedy popri ostatných...Nie. Ja si tú cestu pekne krásne vyšľapem. Sama.
No okná do duše, ako sme im zvykli hovorievať, neboli to jediné čo ma zarazilo. Vôkol mňa sa to len tak hemžilo množstvom ľudí. Okolo druhej popoludní, keď je všade plno. Každý sa niekam ponáhľal. Stojím na prechode. Niektorí to čakanie už nemohli vydržať. Prebehli. Zamerala som sa na červené svetlo. Zelená raz určite naskočí - otázne je, kedy. A ozaj, zelená naskočila. A ja som vyrazila plnou parou pred. Ako ostatní. Prečo kráčam takým rýchlym tempom? Pýtam sa samej seba. Veď autobus stíham s veľkým predstihom. Je tá moja rýchla chôdza azda len zvyk z rána, kedy nikdy nestíham dobehnúť? A v tom mi to došlo. Predomnou, vedľa mňa. Takisto rýchle tempo. Nie, počkať! Ja... mám čas. Už zasa som ako...ako ostatní. Spomalila som. Zlboka sa nadýchla. Kútikom oka (toho, ktoré bolo doteraz odsúdené len na poznanie asfaltu) som na chvíľu, ale ozaj len malú chvíľočku, zhliadla na belavú oblohu.Určire sa tam hore na mne niekto smeje. Niekto známy. Blízky. Najbližší. On vie, že zaradiť sa by znamenalo strhnúť zo seba farebné plesové šaty. A navliecť si onosené handry. Šedé. . . Veď sú v móde.
