(Takáto konverzácia prebieha v angličtine a závisí od toho, z ktorej krajiny dotyčný/dotyčná pochádza a ako veľmi mám náladu precvičiť jeho/jej jazykové schopnosti)
A - niekto iný, B - ja
A: Ako sa voláš?
B: Majkl.
A: Ale to nie je pravé meno. Ako je to po slovensky? (chcú sa ukázat ako sa zaujímajú o cudziu kultúru)
B: Michal.
A: Aaah - Mi-kháál (prevažne Indovia a Číňania)
B: Nie - je tam "ch" - Mi-chal
A: Jasné - Mihal (ak niekedy videli Poliaka alebo Maďara)
B: No nie celkom...
A: OK. Ako ťa teda volajú kamaráti?
B: Mišo.
A: Mišou. To je jednoduché.
B: Nie, na konci je kratke o - Mišo.
A: Mišél? To je ženské meno nie?
B: Ver mi. Nevadí mi ak ma budeš volat Majkl. Mimochodom ako sa voláš?
A: Suei Lin.
B: Sjú Lí?
A: Nie celkom, je to...
(Týmto čestne prehlasujem, že nie som ješitný ohľadom toho, ako ma kto volá. Takúto konverzáciu používam prevážne na krátenie dlhej chvíle a týranie známych.)
S menami mám celkovo trošku problém. Čínsky znejúce meno totiž zabudnem do 30 sekúnd, takže potom len natŕčam uši, ako oslovujú spoludiskutujúceho ostatní. Číňania si to asi uvedomujú a tak väčšina má ešte aj západné meno (Ken, Eric, Gary). Potom to dospeje do takého extrému ako môj kórejsko-tajwanský spolubývajúci - po anglicky je Eric, po čínsky je Šu-Čun a po kórejsky ešte nejako inak. Navrhol som mu, že by sa mohol univerzálne volať Inčučúna (Šu-Čun mi to nejako pripomína). Ale veľmi ho to nenadchlo - asi nemajú v Kóreji indiánov.
