Noc som prežil – dokonca stolík pristavený k dverám sa ukázal ako zbytočnosť. Ráno pri raňajkách sa ma ale pokúšal šofér motorky zlomiť, aby som nešiel do nejakého centrálnejšie položeného penziónu. Je trochu nepríjemné pol hodinu s úsmevom tvrdiť, že tento je síce super čistý aj jedlo je fajn, ale je trochu (10 min chôdze) ďaleko od centra. Aby mu nebolo smutno, tak som si ho aspoň najal, aby ma vozil po okolí (čo je si najlepší a najbežnejší spôsob ako objavovať chrámy – normálne si sadnete na zadné sedadlo skútru a šofér vás odvezie na požadované miesto).
O samotných svätyniach sa ťažko píše. Na prvý pohľad normálna historická „kopa šutrov“ v karpatskom lesíku. Ale na pozadí je niečo dráždivé. Niečo čo pripomína, že tie „šutre“ majú takmer tisíc rokov a to okolo je džungľa. Osobne si myslím, že celý komplex Angkoru sa zachoval preto, že je tam spomalený čas. Napríklad pomaličky zaveje vietor... Zo stromu jeden po druhom odpadávajú listy a pomotm spoločne v kŕdli plachtia na zem... Aj hluk sa šíri úplne nehlučne, tak aby bolo počuť padajúce lístie alebo kŕkanie vtákov. Tak som aj ja len tak pomaličky posedával na kameňoch.
Na začiatku som nemal predstavu predstavu, koľko času si treba vzhradiť na jednotlivé chrámy. Usúdil som, že zostanem tak dlho ako sa mi bude páčiť. Oplatilo sa.
Pri plánovaní času je rada jednoduchá – ak máte chuť si posedieť – poseďte, ak poležať – poležte. Ak máte chuť si ohmatať ten zvláštny reliéf, tak si ho ohmatajte. A ak máte chuť aj tretí krát obísť kamennú terasu tak si ju obíďte. A potom medzi stromami zbadáte ďalší chrám, tak sa k nemu prejdete. Vyleziete hore, poobzeráte, vypijete zvyšky vody z prázdnej fľaše (v tomto čase je teplo jak šľak). Potom ďalší chrám a ešte jeden. A potom si už poviete, že stačilo a treba ísť obedovať, ale tamto je ešte jeden maličký a vedľa neho druhý. Celkom ako keď zbierate huby a tie vás ťahajú hlbšie a hlbšie do lesa (pozor ak sa voláte Janíčko alebo Marienka).
Na samotný Angkor Wat som si nechal skoro celé poobedie. Jedna z najlepších vecí je, že aj tu sa dajú nájsť rôzne výklenky a schodíky, na ktorýc sa prádne vyvaľuje. Trošku ho trápi, to čo všetky ľahko prístupné turistické megahity - veľa turistov (na rozdiel od iných chrámov). Ale zase má na spestrenie zopár budhistických mníchov v oranžových tógach, ktorý presne pasujú do výklenkov, v ktorých vačšinou posedávajú.
Keď sa mi zunovalo válať sa po vyhriatych kameňoch a do západu slnka bolo ešte ďaleko, vydal som sa objavovať okolie. Zase ten karpatský lesík so žltým lístím a tajomnou atmosférou... Ale tentoraz skrýval „tajný“ (viedol k nemu široký štrkový chodník) východ z hradieb, ktorý ústil k umelému jazierku s kŕdľom kačíc čľapkajúcich sa vo večernom slnku. Neviem, či to všetko aranžujú pre turistov, alebo je to tak normálne ale je to až gýčovo krásne. Takmer som zmeškal obligátny západ slnka nad Angkorom. Potom sa už len predrať cez odchádzajúci dav autobusov a motoriek, večera a spať.
Ale predsa ešte niečo – ak si pamätáte, v niektorom z Tam-Tamov Filan opisoval ako prechádzal cez cestu plnú sústavne prúdiacich motoriek, ako cez kŕdeľ rýb, ktorý ho obtekal vo svojom vlastnom rytme. Nekecal – ono to presne tak funguje. Stačí len vykročiť a oni si už nájdu svoju škáru na preplnenej ceste. Neuveriteľný pocit – mal som chuť chodiŤ zo strany na stranu, ale potom som si to rozmyslel. Predsa len, čo ak by bola niektorá z rybičiek slepá?
Ležing – inšpirované slovom lazing (leňošiť, odpočívať, hovieť si), gerundiová forma od ležať (I’ve spent two days ležing around Angkor).
