"Všichni víme, že některé věci jsou nepravdivé, a přesto jim uvěříme. Když se však potom ukáže, že jsme se mýlili, klidně překrucujeme fakta, jen abychom dokázali, že jsme měli přesto pravdu. Tento proces múže v naší hlavě pokračovat po neomezeně dlouhou dobu: zmena nastane pouze v případě je-li ono chybné přesvědčení dříve nebo později konfrontováno s tvrdou realitou - a to obvykle při nějakém střetu."
George Orwell (1946)
Tento článok som vytrhol z knihy Chyby se staly (ale ne mou vinou), Carol Tavrisová, Elliot Aronson. Popisuje Milgramov experiment ktorý poukázal na to, ako môžeme prinútiť aj čestného človeka robiť zlé veci.
Predstavte si, že k vám pristúpi slušne vyzerajúci muž v bielom laboratórnom plášti, ponúkne vám dvadsať dolárov za účasť v nejakom vedeckom pokuse a povie: "Chcem, aby ste do inej osoby pustili 500 voltov, čo znamená neuveriteľnú bolesť a tak nám pomohol pochopiť úlohu trestu pri výučbe."
Existuje šanca, že odmietnete. Tá čiastka nestojí za to, aby človek kvôli nej spôsobil ujmu inému, aj keď ide o vedu. Samozrejme pár ľudí by to za dvacku urobilo a niektorí by to zase neurobili ani za dvadsať tisíc, väčšina ostatných by však takému vedcovi povedala, kde si môže tieto peniaze strčiť.
Teraz si ale predstavte, že vás výskumník láka k účasti rafinovanejšie. Predpokladajme, že vám ponúkne dvadsať dolárov za to, keď dáte nejakému chlapovi v susednej miestnosti maličký šok, povedzme 10 voltov, aby bolo možné zistiť, či toto štípnutie zvýši mužovu schopnosť učiť sa. Experimentátor dokonca vyskúša ten desaťvoltový šok na vás a vy skoro nič necítite. Súhlasíte teda. Je to neškodná intenzita a ten výskum vyzerá zaujímavo. Prijmete to a experimentátor vám povie, že odpovie ten študent nesprávne, musíte použiť vedľajší spínač, ktorý dáva dvadsaťvoltový šok. Opäť platí, že je to len malé a neškodné štípnutie. Pretože ste práve do toho študenta poslali desať voltov, nevidíte žiadny dôvod prečo do neho neposlať dvadsať. No a pretože sme mu dali pred chvíľkou i dvadsaťvoltový šok, hovoríte si, že tridsať voltov nie je o nič viac a preto pôjdete aj do tých tridsiatich. Študent urobí zase chybu a vedec vám nariadi: "Postupujte k ďalšej úrovní - dajte mu 40 voltov."
Kedy sa rozhodnete, že už ďalej nepôjdete? Kedy dospejete k názoru, že už je to príliš? Budete postupovať až k 450 voltom, alebo dokonca ešte vyššie, k spínaču označenému POZOR NEBEZPEČENSTVO?
Keď ľudia pred experimentom dostanú otázku ako ďaleko podľa ich názoru pôjdu, skoro všetci povedia, že k 450 voltom určite nie. Ak však nastane reálna situácia, dve tretiny z nich dávajú študentovi šoky až do maximálnej možnej úrovne, i keď sú presvedčení, že už tým ohrozujú jeho život. Robia to, lebo si v priebehu pokusu každý svoj krok pred sebou ospravedlnia: Tento malý šok nič neurobí, dvadsať voltov je iba o trohu viac než desať. No a keď už som mu dal dvadsať, tak prečo nie tridsať? A ako účastníci experimentu opravedlňujú každý svoj krok, tým viac sa angažujú. V dobe, keď sú presvedčení, že už študentovi dávajú veľmi silné elektrické šoky je pre nich obvykle už obtiažné náhle prestať a nájsť pre toto rozhodnutie ospravedlnenie. Naopak tí, ktorí mali už na začiatku pokusu pochybnosti o účelnosti celej procedúry a študentovi šoky dávať nechceli, podľahnú menej ľahšie. Je u nich tiež pravdepodobnejšie, že experiment v rannom štádiu prerušia.
Milgramova štúdia nám ukazuje, prečo obyčajní ľudia môžu kvôli reťazovým reakciám a následného sebaospravedlňovania skončiť ako amorálni a zlí.
Ako teda prinútiť čestného človeka aby stratil svoj etický kompas? Nechajte ho robiť postupne jeden krok za druhým a o zvyšok sa postará sebaospravedlňovanie.
ps: Bližšie o knihe Chyby se staly (ale ne mou vinou) ktorá sa zaoberá našou iracionalitou si môžete prečítať tu.
