V každej tejto pevnôstke prebieha život, niekde veselší, či smutnejší. Záleží len na každom z nás, čo si z toho svojho vyberieme. Budeme sa utápať vo svojich trápeniach, alebo sa naučíme nájsť si denne aspoň kúsok svetla v tme každodennej reality.
Otlčené, chátrajúce dvere, pamätajúce i lepšie a veselšie časy. V malom bytíku,so starým nábytkom si starý muž prezerá album s fotografiami.V mysli sa mu vynárajú nostalgické myšlienky. Spomína na zosnulú manželku, džavot detí, vôňu nedeľného obeda, spoločných rodinných výletov. Manželku už vyprevadil na poslednú cestu, deti sa rozišli za prácou po svete.
Počíta dni, kedy príde poštárka s akým, takým dôchodkom. Už teraz vie,kde tých pár drobných skončia. Nájomné, skromný nákup, drobná kytička na cintorín. Už ho čaká návšteva u lekára. Cesta do lekárne, ktorá urobí v peňaženke pekný prievan. Aspoň v čakárni nájde možno pár ľudí,s ktorými prehodí pár slov. Zabudne na smútok,a ticho,ktoré vládne doma, medzi štyrmi múrmi.Azda počas vianočných sviatkov prídu deti s vnúčatami...S takou predstavou ulíha do postele, i keď vie, že spánok príde neskoro a skoro aj odíde.
Za múrom hneď vedľa mladá žena ukladá svojho syna do postieľky. Poteší sa pohľadom na spokojnú tváričku,pre ňu najkrajšiu na celom svete. Bez dospelého muža v domácnosti, nútená byť zároveň matkou i otcom. Otec jednoducho zdúchol, hneď, keď sa dozvedel potešujúcu správu. Správu o dvoch čiarkach na tehotenskom teste, o ktorej veľa žien sníva a beznádejne.
Už stratila ružové okuliare o živote, predstavu o vysokoškolskom veselom živote. Potichu a s výčitkami voči svojmu synčekovi závidí rovesníčkam bezcieľne blúdenie mestom, nákupnými centrami, posedenia pri káve. Hľadá nové radosti vo svojom živote, teší sa z každého nového slova svojej ratolesti, jeho úsmevu. Ten jej pohladí dušu, a robí každý deň krajším. Ešte ju čaká kôpka prádla,riad. Zajtra ďalší začarovaný kruh,budíček, raňajky, beh do škôlky, do práce.
O poschodie vyššie býva veľká rodina. Mal by tam vládnuť ruch, rozhovory, o všetkom, čo sme dnes zažili, videli. Žiaden smiech, spoločné posedenie, skákanie si do reči tam však nepočuť. Rodičia, i dospievajúce deti sú zahľadené do svojho mobilu, notebooku. Každý vo svojom virtuálnom svete, komunikujúci s neznámymi .Veď základnú komunikáciu doma už absolvovali .„Čo je nové v škole?“ „Nič,ako vždy“.
A stačilo by len vypnúť všetky výdobytky techniky,ktoré nám ponúka v reklame čarovný zelený panáčik,temer zadarmo. Sadnúť si spolu, možno pospomínať na časy, ktoré si deti nevedia predstaviť, kedy i pevná telefónna linka bola luxusom.
Dnes som zablúdila asi do tých smutnejších domácností. Verím, že nájdem i veselšie, možno nabudúce...
