Leží kdesi v nemocnici, dom je mĺkvy, kuchyňa je ponorená do šera. A aj keď príde z nemocnice domov, musí odpočívať v spálni a potrebuje predovšetkým pokoj. Členovia rodiny vtedy všeličo pochopia. Že napríklad domácnosť nie je iba vysávanie, nákupy a pranie, ale každodenný manažment jej členov vrátane psa, aby všetko fungovalo a ženám to zaberá strašne veľa času. Preto sa väčšina z nás zvyčajne nevrhá do politiky, nezakladá politické strany ani hnutia, nepíšeme zložité symfónie, filozofické traktáty ani nestojíme hodiny so skalpelom v ruke pri operačnom stole. Lebo sedíme s deťmi v kuchyni a spolu tvoríme projekty a pomáhame vymýšľať verše o mlieku, pokúšame sa donútiť potomstvo aspoň k zdanlivému upratovaniu izbičky a tvárime sa, že nevidíme vyplazené jazyky a vyhrážajúce sa päste spoza náš chrbát, ktorými si súrodenci prejavujú lásku. Nemáme čas počúvať politické debaty, lebo s trpezlivosťou, akou príroda obdarila len a len mamy počúvame pôvabné detské rozprávanie typu: "ja som povedal a on na to mi uvalil a ja som mu odtrhol kapucňu" a namiesto čítania komentárov máme hodnotenia potomkov, že ”polievka v jedálni chutí akokeby si v nej niekto nohy umýval". Potom príde tatko, ktorý má takú pošichtovú depresiu, že sa musí na hodinku zvaliť aj s tabletom, aby zahnal chmúry pracovného dňa a naštudoval si výsledky všetkých futbalových líg.
Keď ale mama nefunguje, všetci ostanú bezradne stáť, aj keď je jedlo v chladničke a čistá bielizeň v skrini. Chýba neviditeľná energia, ktorá dáva rodinné súkolie do pohybu, chýba vôňa nedeľnej polievky, tichý štrngot šálok, keď sa varí ranná káva, počúvajúce ucho a láskavá ruka, ktorá popráva golierik pred odchodom.
Choroba ukáže, že nič z toho nie je samozrejmé.
