Mnohí si mysleli a doteraz sú o tom presvedčení, že keď povyťahovali staré vetrovky z dna skríň a z kufra auta vytiahli piknikovú deku a spolu s balíkom vody zaniesli tieto veci do humanitárneho centra či priamo na stanicu, že sú šľachetní, nesebeckí, všeobjímajúci, kresťanskí, čiže o tri levely lepší ako ich okolie. Čítala som dokonca o jednom, ktorý aj detskú izbu vo svojom byte ponúkol utekajúcej rodine, vraj ju vôbec nepotrebuje. Rozumiem mu, človek sa hneď lepšie cíti už len pri predstave, že aký má vlastne dobrý úmysel a nemusí ho ani naplniť, veď medzi nami, koľkí ani s vlastnou svokrou počas Vianoc nevydržia, nieto ešte s početnou arabskou rodinou. No imigranti, či už po vlastných, vlakom alebo napchatí v dodávke sú už v Nemecku, kde je o nich postarané a nám ostali naši chudobní. Rodiny, ktoré otáčajú v ruke každý cent a čakajú na zlacnené rožky, tuláci z ubytovní, žobráci na uliciach, bezdomovci posedávajúci v aulách nemocníc, blízko kávových automatov, kde sa zohrievajú a čakajú na milosrdných pacientov, ktorí im kupujú z automatu horúci čaj či čokoládu.
Aj ja mám svoj kŕdlik žobrákov a pomáhame im viacerí. Sú to úplne obyčajní ľudia, neutekajú z vojnových zón, svoje súkromné peklo si mnohí prežili na Slovensku. V podchode stretávam muzikanta, huslistu, ktorý voľakedy hrával po budapeštianskych vinárňach. Pomaly si prehral svoj život, rodina mu utiekla, ostal na starobu sám, prihlásili sa choroby a jemu, veselému chlapcovi, ostala ubytovňa a minimálny príjem, lebo s nalepenými bankovkami na čele nikdy neevidoval, že existuje čosi také, ako Sociálna poisťovňa. Prispievam mu na struny, vždy mi pekne zahrá a usmeje sa. Potom je tu pani, ktorá sa motá po Klariskej ulici. Už na prvý pohľad je jasné, že je vážne chorá, v rukách má vždy ZŤP preukaz a pýta si na liekové doplatky a stravu. Dám jej, mne neubudne a ju poteší. Potom je tu Janko, vaľajúci sa chlap po ulici. Nežobre, ale je vidno, že je psychicky chorý a často hladný. Viacerí mu kupujeme stravu a dávame peniažky na lieky. Predajcovia Nota bene. Nemôžem si kupovať časopis od každého, ale mám pre nich eurové mince. Staršej babke, ktorá sa trasie v jesennom vetre, dávam lístok na obed. Ona vie, že robím v školstve a vždy mi povie: žobrák dáva žobrákovi. Pred Billou stáva červený pripitý chlap. Áno, je si sám na vine, že takto dopadol, ale kto sa môže zaručiť, že ho nikdy neprepadne démon nejakej vášne, z ktorej sa nedokáže sám vymotať? Aby som mala čisté svedomie, že mu nedávam na alkohol, tak vždy kupujem klobásku a tri rožky, už viem, ktorú má najradšej. A potom máme jednu rodinu, mama s dvoma synmi, ktorí boli dlho sami a s minimálnym príjmom. Tým stanovil Pán Boh strážneho anjela v podobe mojej kamarátky Anky a tá nám ostatným avizuje, kedy a čo treba kúpiť, poslať, zohnať, doviezť. Stravu, aj drevo na zimu, práčku aj topánky, paplóny, obliečky aj hotovosť, keď sa účty nahromadia. Ono stačí sa poobzerať okolo seba, každý máme v okolí niekoho, komu treba pomôcť, nemusíme svoju dobrotu skladovať a čakať na neznámych z ďalekého sveta.
Nedávno som pre pracovné povinnosti chvíľu chodila inými uličkami. Dnes som sa zase prešla starými chodníkmi a hneď ma aj muzikant privítal: no kade chodíte, reku či sa vám voľačo nestalo, nevidel som vás. Aj chorá pani sa na mňa usmiala, keď som jej niesla kávu a povedala, že sa jej zdám veselšia. Starká mi zakývala. Mala som dobrý pocit. Už dávno nad nimi nemoralizujem, cesta do pekla býva často vydláždená tými najlepšími úmyslami. Predavač Nota bene mi raz povedal, že keby sa to zvrtlo, aj on by si odo mňa časopis kúpil. Tak to už mám predplatené. Moji žobráci mi rozumejú.
