O existencii Menorky, menšej sestry Malorky, sme sa dozvedeli na začiatku mája, keď sme prezerali aktuálnu ponuku výhodných leteniek na Cestujlevne.com. K Baleárskym ostrovom, ktoré patria pod Španielske kráľovstvo, patria z tých významnejších ešte dva menšie ostrovy, a síce Ibiza a Formentera. Baleárske ostrovy sú domovom predovšetkým katalánskej populácie, i keď takmer všetci jeho obyvatelia hovoria aj španielsky. S pár španielskymi frázami vo vrecku sme sa tak rozhodli pre jedenásťdňové dobrodružstvo poznávania tohto malebného ostrova na západe Stredozemného mora.
Leteli sme lietadlom spoločnosti Wizz Air z Viedne do hlavného mesta ostrova Mahon. Keďže sme sa dohodli na čiastočne outdoorovom charaktere dovolenky, ktorého súčasťou malo byť aj spanie pod hviezdnou oblohou, dokúpili sme si k letenkám jednu podpalubnú batožinu. Okrem karimatiek, spacákov a ďalšej turistickej výbavy bol jej súčasťou aj liehový varič. Po tom, čo sme zdarne odovzdali batožinu, sme sa v odletovej hale pri letiskovej bráne pustili do reči s rakúskymi rehoľníkmi, ktorí leteli do Francúzska cez Menorku. Ich habity blankytne modrej farby boli predzvesťou slnečnej prímorskej destinácie. Predtým, než sme nasadli do lietadla, nám najstarší z pátrov ešte udelil požehnanie.
V Mahone na letisku sme sa legitimovali španielskym príjazdovým formulárom a naskočili sme do prvého autobusu, ktorý mieril do centra mesta. Ubytovanie sme mali zabezpečené cez Airbnb u hostiteľa Marcella priamo v srdci mesta, len kúsok od najstaršieho operného domu v Španielsku, Teatre Principal de Maó, postaveného v roku 1829. Hneď večer sme sa vydali do Museu de Menorca, bývalého františkánskeho kláštora, vo viridariu ktorého sa konal gitarový koncert pod holým nebom. Nuž, čoskoro sme zistili, že nejde tak celkom o gitarový koncert ako skôr o obdobu slovenskej partičky, pri ktorej na rovnakú gitarovú melódiu reagujú jednotliví účinkujúci na predložený námet a tiež jeden na druhého. Na základe smiechu obecenstva sme usúdili, že ich repliky boli často skvele vypointované. My sme medzitým zmyslami naplno vnímali pre nás neobvyklú kombináciu na počutie melodických zvukov cudzieho jazyka a gitary, na čuch čerstvého prímorského vzduchu a na pohľad modrej oblohy s pár mráčikmi. Náš pohľad občas zablúdil do múzejných inštalácií v ambitoch obklopujúcich záhradu bývalého kláštora. Po predstavení sme sa na izbe pri sviečkach navečerali. Skvelý syr sme zapíjali menorským bielym vínom. Miestne produkty sme si zaobstarali v našom neskôr už obľúbenom Supermercados Binipreu na ulici Carrer de la Bellavista.
Na druhý deň som sa stal obeťou podvodu na turistov. Ukazujúc obrázky snehovo bielych domčekov som s nadšením Lucke hovoril o najstaršej historickej rybárskej obci Binibeca, aby som sa neskôr dozvedel, že táto okúzľujúca obec ležiaca desať kilometrov na juh od Mahonu s rozprávkovými domčekmi a uličkami medzi nimi bola v skutočnosti vybudovaná v druhej polovici dvadsiateho storočia. V lete je plná turistov a v zime prakticky vyľudnená. Šok z odhalenia pravdy o tejto prímorskej dedine sme zajedli v jednej z lokálnych reštaurácií skvelou paellou, jedlom z ryže, ktoré je na rozdiel od talianskeho rizota menej krémovej konzistencie a do ktorého sa môže pridávať napríklad kuracie alebo rybacie mäso. Za návštevu určite stojí tiež zátoka Cala Binibeca, ktorá sa od malebnej dedinky nachádza dva kilometre juhovýchodne. Najmä v ranných hodinách je možné si tu užívať poloprázdnu piesočnú pláž.
Napriek veľkej Luckinej snahe sa nám nepodarilo zohnať vodné taxi, ktoré by nás bolo odviezlo z mahonského prístavu do vojenskej pevnosti na opačnej strane druhého najväčšieho prírodného prístavu na svete. Cestujeme preto autobusom na zastávku Cala Llonga, odkiaľ sú to do pevnosti ešte takmer štyri kilometre pešo. Skúšame autostop, spočiatku neúspešne, no po dvoch prejdených kilometroch nám napokon zastavuje dánsko-anglická dvojica penzistov. Pre Lucku je to prvý autostop v živote. Pevnosť La Mola dokončená v roku 1875 zahŕňa pôsobivé podzemné tunely aj dlhé cesty poza hrubé obranné múry. Zaujímave sú veľké bazény na zber dažďovej vody, ktoré boli vybudované za účelom zabezpečenia miestnej vojenskej posádky inak nedostatkovou pitnou vodou. Na viacerých miestach poskytuje pevnosť pôsobivé výhľady na more a zvlnené východné pobrežie ostrova. Od audio sprievodcu sa dozvedáme, že jedna z budov v komplexe pevnosti slúžila po skončení Španielskej občianskej vojny ako väzenie, kde boli za vlády Franka internovaní politickí väzni. Tých určite na Menorke bolo dosť, keďže tento ostrov bojoval proti Frankovi a jeho dobytie bolo jednou z posledných epizód tohto krvavého konfliktu. Španielska vláda po vojne zanevrela na Menorku a podporovala skôr rozvoj ostatných Baleárskych ostrovov. Tejto skutočnosti dnes Menorka vďačí za zachovanie mnohých autentických, na rozdiel od Ibizy či Malorky masovým turizmom nepoznačených zákutí.
Späť do Mahonu opäť skúšame autostop. Tentokrát to vychádza na prvýkrát, vezie nás rodný Menorčan, povolaním archeológ. Dozvedáme sa, že na Menorke nie je žiadna univerzita, a tak miestni odchádzajú študovať buď do Palmy, hlavného mesta Malorky, alebo do pevninského Španielska. O chvíľu sa zas ocitáme v Mahone, v tamojšom prístave obdivujeme zakotvenú repliku historickej plachetnice. V novo otvorenej reštaurácii Amano s veľmi milou obsluhou na ulici Carrer s’Arravaleta v centre si objednávame kávu. Podnik si za tých niekoľko dní strávených v Mahone hlavne pre jeho obsluhu natoľko obľúbime, že nás na tomto mieste môžu pokojne pasovať za svojich kaviarenských štamgastov. Večer sa vyberáme do operného domu na otvárací koncert letného hudobného festivalu. Veľmi váham, či mám na koncert ísť, keďže nedisponujem spoločenským odevom hodným takejto udalosti. S malou dušičkou a respirátorom na tvári napokon vstupujem dnu a až v tme zahaľujúcej obecenstvo sa cítim pokojnejšie. V strede koncertu od vyčerpania, rozhodne nie od nudy, na chvíľu na pobavenie Lucky zaspávam. S hrdosťou si uvedomujem, akí svetoví sú naši skladatelia Haydn či Schubert, keď aj v takto vzdialených kútoch Európy tvoria ich skladby gro koncertu.
Štvrtý deň opúšťame Mahon, no predtým sa ešte vyberáme na poludňajšiu nedeľnú omšu. V malom kostolíku Nepoškvrneného počatia Panny Márie takmer všetci veriaci mávajú vejármi, a tak sa vôňa kadidla šíri po celom interiéri kostola. Po omši v priľahlom parku si pochutnávame na studenom obede, po ňom ešte ideme na kávičku do nášho obľúbeného mahonského podniku. Autobusom sa vraciame do Binibecy, tentokrát prechádzame okolo bielych domčekov, aby sme sa napojili na cestu koní, Camí de Cavalls, ktorá sa tiahne pozdĺž pobrežia tohto ostrova. Začíname tak náš štvordenný trek, počas ktorého chceme spoznať krásy južného pobrežia ostrova. Camí de Cavalls má dlhú históriu, už v štrnástom storočí bola táto cesta využívaná na obranu ostrova. Zaujímavosťou je, že do verejného vlastníctva v celej svojej takmer dvesto kilometrovej dĺžke prešla až v roku 2010. Prechádza tak mnohými ozaj panenskými miestami bez turistickej infraštruktúry. Táto cesta je rozdelená do dvadsiatich úsekov, prvý začína v Mahone a postupuje sa proti smeru hodinových ručičiek, pričom posledný úsek zas končí v hlavnom meste ostrova. My postupujeme v opačnom smere a začíname tak v podstate v konečnom bode sedemnásteho úseku, aby sme následne pokračovali šestnástym úsekom.
Motorkári v zátoke nám ponúkajú svoje jedlo, no s vďakou odmietame, keďže ho ešte prvý deň cesty máme sami na rozdávanie. Cesta je dobre značená drevenými stĺpikmi s označením úseku a poradovým číslom stĺpika. Keďže ideme trasu naopak, tak podľa čísla na stĺpiku vždy vieme, koľko z daného úseku ešte musíme prejsť. Spočiatku fádna cesta viniaca sa monotónnou krajinou zarastenou hustými krovinami nám ubieha rýchlejšie vďaka hre, ktorú vymyslela Lucka. Pri každom stĺpiku označenom prvočíslom sa pristavíme a pozdravíme sa tľapnutím rúk. Nájsť prvočísla nad sto mi pripadá ako celkom veľká výzva. Cestou nestretávame veľa turistov. Výnimkou je Španiel putujúci po Camí de Cavalls v opačnom smere, ktorému ukazujeme správnu cestu. Tešíme sa, že neskôr krajina reliéfom pobrežia i flórou začína byť pestrejšia, schádzame do zátoky Calascoves, kde hľadám miesto na spanie. Vyberám najprv miesto pod skalným útesom, kde ale zlieta množstvo holubov, a tak sa napokon presúvame nižšie k vode. Oproti vidíme množstvo malých otvorov v skalnej stene, ktoré sú do skaly vytesanými hrobmi z prehistorického obdobia. Na večeru máme skvelé jedlo pozostávajúce z cestovín, paradajkovej omáčky, suchej klobásy a mahonského syru. Večer si ešte zaplávam v čistej vode a popritom umyjem riad. Zátoka je hlboko zarezaná do pobrežia, a tak je mimoriadne tichá. Spí sa nám skvele.
Na ďalší deň rannú samotu v zátoke narúša len plavec, ktorý pláva jej stredom. Vyrážame na cestu. Čoskoro sa dostávame do významnejšieho sídla Cala en Porter. Obloha sa medzitým zatiahla, čo nám uľahčuje putovanie. Na ranný drink je priskoro, a tak míňame Cova d'en Xoroi, bar vytesaný do útesu. Vzďaľujeme sa od pobrežia a pokračujeme vnútrozemím. Prechádzame cez úžinu Barranc de Cala en Porter, kde mikroklimatické podmienky vytvorili optimálne prostredie pre pestovanie ovocných stromov. Na obed sa dostávame do zátoky Cala de Llucalari. Na kamenistej pláži varíme hrachovú polievku. V Son Bou si dávame kávičku. Pokračujeme okolo pasúcich sa prasiatok krajinou posiatou močariskami. Pláže v Son Bou sú najdlhšími na ostrove, po celej svojej takmer trojkilometrovej dĺžke sú z jednej strany lemované piesočnatými dunami a z druhej obmývané blankytne modrým morom. Reliéf pobrežia tu umožňuje vznik väčších morských vĺn. Na jednej z odľahlejších piesočných pláží si odkladáme veci a vyrážame do mora, ktorého vlny nám poskytujú fantastickú možnosť sa vyblázniť. Pokračujeme ďalej smerom na Sant Tomàs. Lucka tu má prvú možnosť sa umyť vďaka plážovej sprche na nohy. V potravinách si kupujeme melón na osvieženie a dopĺňame zásoby pitnej vody. Druhý deň putovania zakončujeme na Platja de Binigaus, najvzdialenejšej pláži v západnej oblasti Sant Tomàs. Dlho vyberáme miesto na nocľah, až sa napokon rozhodujeme pre prístrešok nad plážou, ku ktorému v pravidelnom rytme dolieha melódia neustále sa lámajúcich vĺn pod nami. Pri svetle čeloviek si pripravujeme polievku zo sáčku a sóju s ryžou.
Tretí deň treku začíname raňajkami s idylickým pohľadom na more. Využívame prítomnosť zabudnutého slnečníka a na pláži si doprajeme dlhšiu pauzu. Namiesto jedenásť kilometrov dlhého štrnásteho úsek Camí de Cavalls zo Sant Tomàs do Cala Galdana si vyberáme cestu vedúcu pozdĺž mora. Tento variant cesty je síce kratší, ale prechádza náročnejším terenóm. Očakávame pestrý reliéf s krásnymi výhľadmi na more. Cesta očakávania napĺňa. Prechádzame cez zátoky s plážami Cala Escorxada, Cala Fustam a Cala Trebalúger, ktoré sú prístupné prakticky len lodiam alebo peším turistom ako sme my. V poslednej menovanej zátoke pozorujeme, ako rieka ústí do mora. Teda skôr neústi, keďže medzi morom a riekou sa nachádza úzky piesočný pás, po ktorom sa dá prejsť suchou nohou. V Cala Mitjana sa opäť napájame na dobre značenú Camí de Cavalls. Stretávame tu pána v rokoch, ktorý síce ako väčšina Španielov nevie moc po anglicky, no pochopíme, že putuje po Camí de Cavalls siedmy deň. Sme už dosť vyčerpaní, a tak káva v reštaurácii pri pláži v turistickom rezorte Cala Galdana padá veľmi vhod. V obchode dopĺňame zásoby. Noc sa rozhodneme stráviť v dva a pol kilometra vzdialenej zátoke Cala Macarella. Po tom, čo prídeme na pláž, však meníme plán a presúvame sa do menšej zátoky, Cala Macarelleta, ktorá sa nachádza len kúsok od svojej väčšej sestry. Obe zátoky sú zaujímavé tým, že lesný porast tu zasahuje takmer až k moru, čo vytvára ideálne podmienky na spanie. Nečudo, že noc v lesíku pri pláži tak netrávime sami.
Posledný deň putovania sa kúpeme a slníme na úzkej pláži Cala Macarelleta, ktorá sa už doobeda stihla naplniť dovolenkármi, medzi ktorými prechádza pani predávajúca náhrdelníky menorskej výroby. Keď už slnko začína veľmi páliť, rozhodneme sa pokračovať v ceste. Ešte predtým sme sa dohodli, že v najbližšej zátoke Cala en Turqueta putovanie ukončíme. Sme unavení a zároveň táto zátoka predstavuje prvý bod na našej ceste, z ktorého je dobré spojenie do Ciutadelly, najväčšieho mesta ostrova. Po asi tridsať minútovej ceste autobusom sa ocitáme v Ciutadelle, kde si v jednej z reštaurácii na Placa de Senplaxada vychutnávame neskorý obed. Po obede sa presúvame na dohodnuté ubytovanie. Našou hostiteľkou je rodená Menorčanka Alba, ktorá býva v dome na jednej z kľukatých ulíc v historickom centre mesta. Osprchujeme sa, prezlečieme a deň zavŕšime nočnou prechádzkou ulicami mesta.
Ciutadella sa považuje za najkrajšie mesto ostrova. Oproti Mahonu pôsobí ospalejším dojmom, v úzkych uličkách lemovaných farebnými domčekmi po večeroch sedia domáci a živo diskutujú. Život tu prebieha v troch paralelných svetoch: v príbytkoch, na uliciach a na strechách domov. Strechy poskytujú priestor na posedenie i pokochanie sa krásnymi výhľadmi. Druhý deň ráno si na streche nášho domu vychutnávame raňajky pozorujúc blízke vežičky okolitých kostolov ako aj vzdialené hory susedného ostrova. Skvelý kávový zážitok si doobeda doprajeme v kaviarni Nibs na námestí Placa d'Artrutx.
Zhodujeme sa, že do konca pobytu na Menorke by sme sa radi aspoň raz dostali na severné pobrežie ostrova. Na mape si preto nájdeme dve najdostupnejšie severné zátoky Cala Algaiarens a Cala Morell, z ktorých si za cieľ vyberáme tú druhú najmä pre tamojšie takmer tri tisíc rokov staré osídlenie so zhruba dvadsiatimi dutinami vytesanými do mäkkého vápenca. V skalných dutinách prehistorického sídla sa bavíme hrou na našich predkov. Treba sebakriticky priznať, že táto hra vychádza skôr z našich stereotypizujúcich predstáv než tvrdej reality života týchto ľudí. Usudzujeme, že krajšie miesto na plávanie by bolo v zátoke Cala Algaiarens. Pláž v Cala Morell nie je veľmi čistá, vo vode plávajú medúzy a morské dno je pokryté ostrými kameňmi. Po krátkom kúpaní sa tak vyberáme na prechádzku ponad zátoku. Obchádzame chlapcov hrajúcich bago. Kocháme sa výhľadmi na zátoku a šíre more.
Na deviaty deň dovolenky sa mi zažiadalo tráviť voľný čas pasívnejším spôsobom, a tak časť doobedia trávim sladkým spánkom, zatiaľ čo Lucka sa prechádza uličkami mesta. Na obed si dávame zohriatu paellu z predošlej večere, následne si užívame poobednú siestu. Vylihovania už ale bolo dosť, chceme ešte navštíviť zaujímavé miesta na západe ostrova! Keďže chodiť sa nám moc nechce, rozmýšľame o alternatívnom spôsobe dopravy. Jedným z obľúbených dopravných prostriedkov na Menorke je skúter, ktorý umožňuje ľahký a lacný presun po ostrove. Skúter sa bez pochýb hodí aj nám, a tak obvolávam miestne požičovne skútrov. Keď už mám takmer vyplnený výpožičný formulár na stránke najväčšieho poskytovateľa tejto služby v Ciutadelle, som vyzvaný vyjadriť súhlas s tým, že mám skúsenosť s jazdením na skútri. Príliš citlivé svedomie či obava o život ma však vedú k priznaniu, že takúto skúsenosť nemám.
Požičiavame si preto napokon dva bicykle z miestneho cykloobchodu. S bicyklami sa najprv vyberáme k majáku Punta Nati vzdialenému asi šesť kilometrov na sever od centra Ciutadelly. K majáku prichádzame podvečer, a tak sa vyhýbame veľkému počtu návštevníkov, ktorých sem lákajú romantické západy slnka. Z majáku je nádherný výhľad na šíre more a aj dve zátoky na východ, Cala es Pous a Cala es Morts. Názov tej druhej je pripomienkou na tragickú udalosť zo zimy 1910, kedy na útesy pred zátokou narazila loď plná pasažierov. Loď sa následne potopila, pričom zo 150 ľudí na palube prežil len jeden mladý Francúz. Cesta späť do Ciutadelly nám ubieha rýchlo, keďže ideme mierne z kopca. Naša druhá zastávka je Líthica, bývalý lom, ktorý si prešiel pôsobivou revitalizáciou. V bývalom kameňolome dnes možno obdivovať zelené záhrady aj rôzne útvary vytesané do kameňa. Prvýkrát v živote tu vidím olivovník či granátové jablko. V tunajšej flóre si našla svoje miesto aj pestrá fauna. Lucku tak v jednej zo záhrad vydesila veľká vážka, ktorej bola naša prítomnosť evidentne ukradnutá. Azda najzaujímavejšou atrakciou v Líthice je bludisko z kameňa, do stredu aj zo stredu ktorého sa nám našťastie podarilo zdarne dostať. Bicykle vraciame pred desiatou večer do garáže cykloobchodu. Na neďalekom námestí Placa de Senplaxada si v jednej z reštaurácii objednávame nachos, šalát, pizzu a všetko to zapíjame sangriou. Príjemnú atmosféru večera narušia len hluční mladí Briti sediaci za priľahlým stolom. Po skvelej večeri sa ešte vyberáme na prechádzku do miestneho prístavu.
Desiaty deň je náš posledný celý deň na ostrove. Z Ciutadelly sa musíme presunúť bližšie k letisku ešte dnes, keďže zajtrajší let sa presunul na rannú hodinu. Ubytovanie v Mahone sa nám v takom krátkom predstihu nepodarilo nájsť, a tak sa Lucka statočne zmieruje s tým, že poslednú noc na Menorke strávime kdesi pri letisku na poli. Predtým však máme k dispozícii ešte takmer celý deň na prejdenie si najzaujímavejších ciutadellských pamiatok, na ktoré až doteraz neprišiel rad. Vyberáme sa tak do Palacio Olivar. Palác dodnes patrí najvýznamnejšiemu lokálnemu šľachtickému rodu. Zariadenie je tu zachovalé, v jednej z miestností obdivujeme nádherné nástenné maľby zobrazujúce zvieratá z Noemovej archy. V ďalšej miestnosti sú zas fotografie zachytávajúce v čase členov šľachtickej rodiny. Osoby na fotografiách sú očividne zachytené vždy pri tej istej udalosti, keďže jedna osoba na fotografii má na sebe zakaždým zvláštny zvierací odev. Neskôr sa dozvedáme, že tou udalosťou je Festes de Sant Joan, ktorý sa v Ciutadelle oslavuje každý rok na konci júna. Výnimkou boli posledné dva roky, kedy sa festival pre koronu nekonal.
Hneď oproti Palacio Olivar sa nachádza Catedral de Santa María de Ciudadela. Poludňajšia komentovaná prehliadka katedrálou je ozajstným vyvrcholením nášho pobytu na Menorke. Študentka histórie nám podáva pútavý výklad histórie nielen tohto chrámu, ale celého ostrova. Catedral de Santa María bola postavená v štrnástom storočí na mieste bývalej mešity. Z mešity sa zachoval už len minaret, do ktorého sa neskôr umiestnila zvonica kostola. Kostol sa začal stavať na pokyn kráľa Alfonza III. Aragonského po dobytí Menorky v roku 1287. Osmanský útok na ostrov v roku 1558 síce nepriniesol dlhodobú okupáciu ostrova, Menorku však zanechal aj spolu s hlavným kostolom Ciutadelly spustošenú. Titul katedrály chrám získal až na konci osemnásteho storočia. V roku 1936 len niekoľko dní po začiatku Španielskej občianskej vojny skupiny republikánov katedrálu spustošili. Zrekonštruovaná katedrála následne znovu otvorila svoje brány veriacim v roku 1941. Odvtedy sa ešte dočkala ďalších reštaurátorských prác, vďaka ktorým sme ju mohli obdivovať v jej terajšej podobe. V rámci komentovanej prehliadky sme mali možnosť nazrieť aj do zvonice a schodiskom bývalého minaretu vyliezť až na strechu katedrály.
Nasýtení historickými faktami sme sa vybrali nasýtiť náš hlad po dobrom jedle. V kaviarni Nibs sme si dopriali misku bowl s ryžou, cícerom, hummusom, lososom, avokádom, baklažánom, jedlými kvetmi a rôznymi druhmi zeleniny, ktoré ani neviem pomenovať. Po tomto skvelom obede sme sa ešte vrátili na naše ubytovanie a dopriali si krátky oddych.
Oddýchnutí dávame Ciutadelle zbohom, večerným autobusom sa vraciame do Mahonu. V Mahone ešte stíhame absolvovať nákup v Supermercados Binipreu a vypiť kávu v našej obľúbenej kaviarni. V autobuse, ktorý má cieľovú stanicu Aeropuerto de Menorca, sme azda jediní cestujúci, ktorí si pýtajú lístok na zastávku Corniola – Escorxador. Šofér sa uisťuje, či naozaj chceme ísť na túto zastávku pred letiskom, keďže v histórii tejto autobusovej linky tam asi ešte nikdy nikto nevystúpil. Neďaleko od zastávky hľadáme nocľah. Rozložíme sa na okraji poľa obohnaného nízkym múrikom. Nočné ticho ruší len hluk z oslavy v jednom z domov obďaleč. Nad hlavami nám žiaria hviezdy. Pomaly a isto sa lúčime s týmto krásnym ostrovom, ktorý nám za tých pár dní, čo sme na ňom strávili, veľkoryso odkryl veľa zo svojej rozmanitej krásy a pôvabu. Adiós Menorca!
