A aj keby sa našli dvaja ľudia, čo by sa mali radi a vedeli o tom otvorene spolu hovoriť, nevyhli by sa vplyvu tejto tendencie. Veď čo by si o nich pomyslelo okolie, keby odignorovali Valentína? Že uz sa, nebodaj, nemajú radi? Alebo že úmyselne revoltujú proti komerčnému svetu?
Každopádne by to takzvaní priatelia pravdepodobne pochopili úplne inak,ako mala dvojica v pláne. Ani si nepotrebujú dokazovať, že sa majú radi prostredníctvom gýčových hračiek či čokolád v limitovanej edícii. Oni nie.
A kto teda?
Prečo si vlastne darujeme perníkové srdce, keď veľkodušne vyhlasujeme, že tento povrchný sviatok sa nás natýka, že ho nepotrebujeme? Odpoveď nájdeme práve v dôvode, pre ktorý sme ten perník kúpili. Je to pre to, že dnešný človek je viac-menej posadnutý tým, čo si o ňom druhí myslia.
Čo povedia ostatní, keď zistia, že som svojej priateľke nedal nič k Valentínu? Predsa ju ľúbim!
A preto sa chtiac nechtiac stane aj ten najnevinnejší človek zkomercializovaný, aby neublížil nie sebe ale ľuďom, čo ho obklopujú.
Problémom zostáva, či skutočne potrebujeme podobné sviatky, aby sme si prejavili tie najjednoduchšie dôkazy lásky. V prípade, že by na štrnásteho februára nepripadla spomnienka na Valentína, kňaza, čo napriek zákazu sobášil zaľúbených, je celkom možné, že by sme úplne zabudli na prejavy emócií.
A tak si dovolím tvrdiť, že napriek reklamnému podtextu sviatku zamilovaných, predstavuje to aj určitú nádej, že tento mnohými ospevovaný cit neupadne do úzadia, či až do zabudnutia
