A prešiel som na druhú stranu.
Ako som tak stál na prechode pre chodcov, spomenul som si na uplynulé sviatky. Studený vietor mi pripomenul, čo všetko sa za posledných pár dní udialo. Zabudol som si rukavice a omŕzali mi dlane, kĺby som si už ani necítil. Snažil som sa stlačiť tlačidlo na semafórovom stĺpe pre urýchlenie zmeny farby na svetelnej križovatke. Zamrznuté prsty mi to ale nedovolili. Nič iné než čakanie mi teda nezostávalo. Človek si až v treskúcej zime uvedomí, aké je plynutie času relatívne. Bod mrazu predĺži minúty na hodiny. V takom období sa jednoducho musím naučiť trpezlivosti.
Natoľko som sa zaoberal vlastnými myšlienkami, že som sa aj zabudol predstaviť. Volám sa Adam a rád by som vám porozprával o uplynulých Vianociach. Vlastne ani neviem, kedy sa začali. Chvíľami som mal pocit, že už v septembri som mohol s čistým svedomím zdobiť stromček. A veru som potom aj oľutoval, že som tak neurobil.
Ešte začiatkom zimy som ako vždy po zaobstaraní môjho obľúbeného novinového denníka zašiel do malej trafiky a kúpil si žreb. Ževraj Ružová budúcnosť. No neviem. Investoval som do toho aspoň tisíc korún a vyhral som, zatiaľ, desať...!
Lenže ten deň, kalendár ukazoval piatok trinásteho, sa malo všetko zmeniť.
Vstúpil som do obchodíka a pocítil som na tvári závan vetra, prísľubu novej budúcnosti. Na temene sa mi objavili zimomriavky. Akési chvenie v žalúdku ma donútilo vybrať z peňaženky posledných dvadsať korún a kúpiť si ten najdrahší žreb v obchode. Veď bez chleba vydržím!
Ružová budúcnosť sa stala minulosťou a životným sloganom sa mi stal názov farebného lístka: Nesnívajte. Žite!
Predavačka chvíľu hľadala, o čo som ju žiadal, no predsa len mi posledný los v predajni našla. Odkedy mám vo svojej knižnici Alchymistu od Coelha, poctivo vypočujem a využijem každé znamenie. No vtedy som nevedel, čo môžem očakávať. Vietor nebol studený ani teplý. Zmiatlo ma to. Ale nič to. Netrpezlivo som starou mincou, pre šťastie od babičky, zotrel strieborný povrch z lístka a skoro sa mi zastavilo srdce. Pravdu povediac na zlomok sekundy sa mi zastaviť muselo, pretože som omdlel. Keď ma fackanie tučnej preľaknutej trafikárky prebralo k životu, uvedomil som si, že to nie je sen. Vyhral som hriešne vysokú sumu. Jackpot v hodnote tridsať miliónov. Keď mi to došlo, takmer som omdlel znova, ale na Slovensku je to tak, že dlho sa tu radovať nemôžete, veď koniec koncov každá sláva trvá len pätnásť minút a so šťastím je to podobne.
Unášaný vidinou úžasnej budúcnosti som sa vydal na poštu. Tam údajne vyplácajú vyššie výhry. Nevnímal som nič, ani že začalo snežiť a to veľmi husto. Padali krásne pevné biele pierka, akoby na mne na oslavu. Od budovy pošty ma delilo necelých päť minút chôdze, respektíve úzka ulička poza obchodný dom, malý park, kde mestské dámy venčili svojich „izbových“ miláčikov a široká cesta, cez ktorú viedol vyblednutý prechod pre chodcov.
Bolo síce ráno, ale ešte tma, pouličné lampy už nesvietili. Kráčajúc po chodníku, počul som len moje kroky ako sa odrážajú od stien. Avšak kútikom oka sa mi zazdalo, že ktosi za mnou kráča. Ten papierik v hornom vrecku bundy spôsobil, že som počul aj kroky, dvojo ozvien...
Zrýchlil som a srdce sa mi rozbúšilo. „Prečo som si nevzal taxík? Veď som teraz veľký pán!“ Studený pot mi prilepil moje polodlhé vlasy na čelo. Iba zotrvačnosť ma hnala dopredu. Keby ma niekto zastavil a chcel len vedieť, koľko je hodín, asi by som dostal mŕtvicu. Veru, prežíval som najväčšiu úzkosť v živote a to všetko kvôli jednému hlúpemu žrebu. Nenávidel som ho, neznášal som bohatstvo, aké mi mal priniesť.
Na konci ulice som už utekal, chcel som sa striasť toho, kto sa zhmotnil z mojej fantázie. Vnímal som len dvojitú ozvenu klopkania podrážok o starú dlažbu. Obe zneli rovnako. „Musí byť priamo za mnou.“ Dosiahol som okraj parku, preletel som ním a takmer som bol pri pošte, už len cesta. Bežal som s tým tajomným vetrom, ktorý ma sprevádzal od rána, o preteky. Nenapadlo mi uistiť sa, či nič neprechádza cez cestu. To sa mi stalo osudným. Lepšie povedané, mojim osudom sa stal malý nákladný voz, vyrobený v Maďarsku. Odsúdil ma na mesiec v nemocnici. Dvojitá fraktúra lebky, niekoľko zlomených rebier a ochrnutie v dolnej polovici tela. To všetko mi do smrti bude pripomínať, že všetko trvá krátko, aj šťastie. A najhoršie bolo, že pri tej havárii sa mi natrhla bunda a vypadol mi los, strojca mojho (ne)šťastia...
Lekári povedali, že moje prežitie je zázrak. Ja to vidím tak, že som v jednej chvíli toho mal priveľa, to všetko som si nezaslúžil.
Ale rodina mi pomohla prekonať to obdobie. Sviatky som neprežil ako inokedy. Prestavoval som byt. Už nebudem potrebovať schody, ani vyvýšenú kuchynskú linku či knižnice od zeme po strop. Cítil som sa ako dieťa, ktoré si stavia vlastný svet, pre svoju výšku. Naraz som sa zmenšil o meter. Rásť budem už len duševne.
Najal som si opatrovateľku, aby mi pomohla zvyknúť si na nový život. (Je zvláštne, že až do smrti budem sedieť...). Volá sa Nadja a je z Bulharska. Najviac si na nej cením, že vo mne nevidí invalida, v jej očiach by som pokojne prešiel aj na koniec sveta. Máme sa radi.
Rozhodol som sa, že ju požiadam o roku. Včera som sa vybral kúpiť snubný prsteň. Na invalidnom vozíku sa pohybujem celkom obratne. Vždy som sa rýchlo učil. A tak bez väčších komplikácií som prišiel až ku ceste, ku tej ceste, čo ma zaviedla na tú súrávnu. Od mojej nehody tam namontovali semafor. Ako som už povedal, tlačidlo som vďaka zmrznutým prstom nedokázal stlačiť a tak som čakal.
Spomienky mi vždy urýchlili čakanie.
Konečne naskočila zelená a prešiel som na druhú stranu...
Človek nepotrebuje nohy, aby vykročil tou správnou do života.
