Médiá majú obrovský dosah na rôzne skupiny ľudí. Myslím, že to, že sa ho netýkajú môže povedať jedine muž, ktorý sa rozhodol žiť ako pustovník v horách niekde pri Levoči. A sme opäť pri médiách. Informáciu o ňom som sa totiž dozvedela práve na základe nich. Tento pustovník si však dobrovoľne zvolil život ďaleko od spoločnosti. Neprichádza do kontaktu s inými ľuďmi, preto nepotrebuje vedieť, že skupina Peha krstila nový album, že by sa aj on mohol zapojiť do hľadania novej slovenskej Superstar a iste nesúcití ani s obeťami hurikánov v USA.Ľudia o nich hovoria, niektorým dávajú aj podnet na rozmýšľanie a neviem, či sa médiá točia okolo sveta, alebo, či to je naopak. Ich sila je vlastne vecou, ktorá ma fascinuje a desí zároveň. Je fajn, že môžu vplývať na ľudí napríklad v zachovávaní hodnôt a výchove. Je pravda, že v dnešnej dobe dobro a láska medzi ľuďmi nie sú dostatočne „cool“. Aby sme si všimli človeka, musí byť mladý, dobre vyzerať a robiť okolo seba poriadnu šou. Ja ale verím, že dobro vždy víťazí a aj my všetci sa vrátime k tým naozaj hodnotným vlastnostiam. Možno aj za cenu, že spadneme na nos a bude nás to veľmi bolieť. Média predsa prezentujú len to, čo chce divák vidieť. Medzi klady médií taktiež považujem, že sa za pár sekúnd dozviem, čo je nové v Číne, Austrálii, alebo možno aj u susedov. Kto sa chce presadiť, potrebuje informácie. Je ale opäť na nás, čo si z nich vyberieme. Mala som učiteľa, ktorému sa hnusilo tlačiť do nás učivo, ktoré sme sa bifľovali naspamäť. Vždy, keď nám vysvetľoval novú látku, nútil nás klásť mu otázky. Snažil sa nás naučiť kriticky myslieť. A myslím, že práve kritické myslenie a kladenie si otázok je kľúčom k tomu, aby sme s médií vyťažili čo najviac. Ako som už spomínala, média presadzujú kult tela. Ak otvoríte nejaký ženský časopis, buď sa na vás z jeho stránok usmieva mladučká, chudučká modelka, alebo nájdete návod na zaručenú a rýchlu diétu. Z veľa strán počuť hlasy, ktoré volajú po zmene. Je to ale začarovaný kruh. Ak sa v nejakej relácii objaví neatraktívny moderátor, jej sledovanosť klesá. Ľudia si sami volia na čo (alebo koho) sa chcú pozerať. V USA prebehol výskum hodnôt na základe ktorých si voliči vyberajú prezidenta spomedzi kandidátov. Výsledky boli šokujúce. Väčšina ľudí chcela, aby ich krajinu viedol niekto, kto dobre vyzerá a pôsobí ako silná osobnosť. Dodnes mi nie je jasné, čo teda v Bielom dome robí G. W. Bush ... Každé z médií bojuje o prežitie a financie. Podľa všetkého, divák, čitateľ, či poslucháč chce byť šokovaný alebo chce v sebe cítiť nejakú emotívnu odozvu. Preto sa najlepšie predávajú noviny a časopisy, ktoré majú na titulnej strane nejakú senzáciu. Pravdivosť informácii mnohokrát nemá zásadnú váhu. Táto dravosť novinárov po senzáciách ich stavia na približne rovnakú priečku neobľúbenosti, na akej sa nachádzajú napríklad politici či policajti. To je obrovská škoda, lebo práve žurnalisti by mali ľudí spájať a byť mostom medzi bežnými smrteľníkmi a tými, čo miešajú karty.
Sila, médiá, novinári
Predstavte si situáciu, že ste sa po niekoľkých rokoch života v horách bez médií a kontaktu s inými ľuďmi rozhodli vrátiť sa späť do „civilizácie“. V dedinke, ktorá sa dotýka lesov, by ste žasli nad originalitou niektorých rodičov. Nikdy v živote ste totiž nepočuli, že by na svoje dieťa niekto volal: „Chosé Armando, okamžite vylez z toho blata!“ alebo „Esmeralda, neťahaj tú mačičku za chvostík!“ Kde sa len nabralo toľko fantázie? V tom by vás z myšlienok vyrušil nejaký rachot ... započúvate sa lepšie a dôjde vám, že sa vlastne jedná o „hudbu“. Mladík visí euforicky z okna peknej vily a z plných pľúc vrieska: „Áno, ja chcem byť v dome. Áno ...“ Teraz už nerozumiete naozaj ničomu. Oči vám zablúdia k novinovému stánku. Ako prvý si všimnete veľký červený titulok: „Ohrozené Ruskove blondínky“ a máte pocit, že ten chlap má minimálne hárem. ... ešte že svet zachráni Udatné kuriatko.
