Ale múdre rady hovoria, že sa dá, naučiť sa žiť so samotou. No neviem, ja som asi slabšie chápajúca, ale ja si zvyknúť akosi neviem. Už od detstva ma samota desí. Keď som sa ako jedináčik cítila osamelo, ale inak to nešlo, aj napriek tomu, ako veľmi som si na Vianoce stále želala len jediné želanie „súrodenca". Bohužiaľ moji úžasní rodičia mi toto prianie nemohli ani pri najlepšej snahe splniť. A tak som sa snažila samote vždy ujsť. Na chvíľu sa mi to aj podarilo. Vydávala som sa veľmi mladá, asi preto, aby som už nebola sama. A keď prišli na svet moje úžasné deti, bola som najšťasnejší človek na zemi. Mala som manžela, ktorého som milovala a dve nádherné, múdre, šikovné deti. To bol najkrajší level môjho života.
Prišiel však prvý šok. Deti vyrástli a ja som sa zrazu cítila nepotrebná a sama.
Druhý šok nasledoval veľmi rýchlo. Zo začiatku to bol pocit, že som nemilovaná, a že už nikomu na mne nezáleží. Opustená, prosila som o pomoc ale nikto ma nepočúval. Ja viem, že nakoniec som to bola ja, čo tento boj vzdala a tie veci som si pobalila ja, ale len preto, že on ma opustil, srdcom, dušou opustil už dávno...Len uveriť bolo ťažké a bolelo to, tak veľmi to bolelo a bohužiaľ stále bolí.
A tak som zas sama. Prichádzam do prázdneho bytu, nikto ma mňa nečaká, nikto ma nepotrebuje. Je ťažké radovať sa z maličkostí, ak sa nemám s kým podeliť. A aj tie starosti a prekážky sa človeku prekonávajú ľahšie, ak má niekoho pri sebe. Je to tak veľa, čo chcem od života, aby ma po náročnom dni niekto doma čakal a objal ma a s očami plnými lásky a pochopenia mi povedal, ako som mu chýbala a ako je rád, že som doma? Obávam sa, že si nikdy nezvyknem, ale aj napriek tomu sa budem na tento svet usmievať. Na slnko vykúkajúce spoza mrakov, na rozkvitnutý strom, na hrajúce sa deti na pieskovisku, na kolegov v práci, na priateľov, ktorým na mne záleží a budem sa snažiť rozdávať šťastie, lásku, ako sa len bude dať...
