Podľa google je to do Belehradu hravých 5h 37min.
Na Srbské hranice dorážame viac-menej podľa plánu cca za 4 hodiny čistej cesty (teda po našom 5.5 hod hrubého času). Medzitým samozrejme musel byť domáci (7-hlavý) gulášik kúsok od Szegedu (naozaj si neobjednávajte aj druhé jedlo). Žiadna rada na hraniciach v podstate. Chlapík iba pozrel do kufra a "Dobrodošli".
Prvá vec čo som zistil v Srbsku je, že sa tam píše takou divnou (modifikovanou) azbukou, teda ak nemáte základy z ruštiny alebo profesionálnu prekladačku v aute (díky Macka), nie všade budete rozumieť kam vlastne idete. Snažia sa to síce dávať dvojjazyčne, ale mimo hlavných ciest si radšej zopakujte Azbuku.
Asi za ďaľšie 2 hodiny už vidíme kontúry Belehradu. Sme tu! Teda to sme si aspoň mysleli. Neuvedomili sme si, že sú 4 hodiny poobede a začína „Belehradská zápcha“. Človek by povedal, že ľudia sa budú snažiť dostať po práci „von z mesta“ a nie „do centra“, ale nie je to tak. Logiku som v tom našiel až keď sme odchádzali. V Belehrade je zápcha (rôznej intenzity) vlastne takmer vždy a všade. Pri postupnom posúvaní sa po hlavnej diaľnici do centra, sme naraz uvideli grafitový pomník trnavského fanúšika (na tomto moste sa to stalo). Po asi hodinovom posúvaní to vzdávame a snažíme sa z diaľnice zísť. Dobrá voľba. V centre bola síce tiež zápcha ale trvalo to už len pol hodiny.
Megakruháč
Denisa býva v hoteli Slavija. Je pred ním taký megakruháč bez pruhov a pravidiel. Denisa nás síce naňho upozorňovala, ale veď pohoda nie?. Až pokiaľ sme naňho neprišli. Teda vlastne prišli ale nejak sme naň nevedeli vôjsťJ. Asi to bolo aj tým, že bolo 17,30. Všetci idú domov. Zľava sa rútia autá z viacerých uličiek, ktoré tiež ústia v megakruháči. Nabral som odvahu a so vošiel som do prúdu áut. Ale prúd ma naraz tiahol do inej uličky a ja som potreboval opísať aspoň pol-oblúk. Megakruháč nemá žiadne pruhy a vojdu sa tam aj 3 rady aút (ktoré my mali krúžiť). Každá ulička ktorá vchádza do megakruháča má pri svojom ústí svoj vlastný prechod pre chodcov. Toto sú inak jediné prechody pre chodcov v Belehrade, ktoré nemajú svetelnú signalizáciu, teda ľudia na ňu vstupujú ako sa im zachce. A je ich tam naozaj dosť. Inak spomínal som už, že cez megakruháč križuje aj električka? Tak tú som radšej pustil. Ale za ňou sa vyrojili motorkári. Stojím stále v megakruháči. Veď pohoda. Ostatné autá ma plynule obchádzali ako prúd vody. Treba nabrať odvahu a proste „do toho vložiť“. Nemám zatiaľ síce tréning "pinčlom po Indii", ale dal som to. Sme tam!
Večerný Belehrad
Zvítanie a začíname prehliadku Belehradu. Spomeniem len také pikošky. V Belehrade majú už dávno vyriešené. Do hociktorej fontány sa proste nevymočíte:-)
Ak sa chcete skvele najesť skúste reštauráciu „Lorenzo s Kakalamba“ http://www.lk.rs/. (Denisa to tam má už za 3 mesiace jednoducho pobehané).
Domáca rakija mi chutí teda značne lepšie ako v Chorvátsku (ovocie z čoho bola pálená si vyberiete).
Večer akcia na „intráku“ (hotel Slavija) s ostatnými študentmi švédštiny. Tu je asi potrebná madzihistorka. Viete, čo vlastne robí Denisa v Belehrade? Študuje švédštinu. Ano v Belehrade. A nie je jediná. Všetci z kurzu sú budúci zamestnanci jednej švédskej firmy. Takto si ich pripravuje v low-cost podmienkach.
Tara National park (a Trnava v Srbsku)
Ráno smer Tara. Ale ešte predtým najlepší falafel v Belehrade (Byblos experience). Ja viem, že ste to nečakali ale eufória nás rýchlo prešla. Zase zápchy.Vyzerá to ako by úplne celý Belehrad išiel naším smerom. Prvých 22km nám trvalo asi 1.5 hodiny.
Konečne sme dorazili z roviny do kopcov. Stavujeme sa vo Valjevo. Ako hovorí Juro, pravé Srbsko spoznáš „vo vnútrozemí“. A tak sa aj stalo. Krásna krajina. Už žiadne zápchy. Samé zákruty, zelené kopce a Kusturicove postavy s odbitými zvrškami fľašky pobehujúce po krajinke:-).
A samozrejme k tomu všade pivo Jelen (jelen) a Lav (lev). Hlavnou misiou celého zájazdu bolo však nájsť husi (z filmu Črna mačka a beli mačor) a utrieť sa do nich:)
Bol práve prvý máj a vyzerá, že Srbi na vidieku pijú už od rána. Veď je sviatok. Keď budete v Srbsku nenechajte si ujsť domáce špeciality ako pleskavica, čevabčici alebo jahňacinu.
Asi po 6 hodinách cesty (bez zastávok to dáte aj za 4), totálne vysilení sme dorazili do Bajina Bašta (začiatok národného parku Tara). Hyperaktívna Denisa síce chcela ešte výlet na priehradu v horách (predpokladám ďalšie 2 hodiny cesty) ale pri pozorovaní domčeka in nomansland (v strede rieky a na hranici medzi Srbskom a Bosnou) sme na mape uvideli niečo nezvyčajné. Dedinka Trnava. A asi 20 km od nás. Všetko sa ruší, ideme tam!
Denisa nás síce upozorňovala, že tam vedie slabo-červená cesta (nebolo isté či tam bude vôbec asfalt), ktorá je prerušená nejakou čiernou značkou, čo vyzerá skok cez most ako vo filme Roadtrip:-).
Neodradilo nás to. Prvé kilometre pohoda. Cesta sa síce stále zužovala, avšak stále tam bol ešte asfalt (na dve kolesá). Vedeli ste, že Srbská Trnava je úplne na kopci v horách a majú tam len 3 domy a bieleho koňa?:)
Ten nás prišiel slávnostne privítať. Škoda, že tam nemali žiadnu tabuľu, kde by sme sa slávnostne odfotili (v cieli). Ale dali sme to. Cesta bola hlavný cieľ:-)
