Pri čítaní tejto nie veľmi hrubej knižky som sa trápila. nie je to totiž kniha na prečítanie jedným dychom. Každá stránka, niekedy každá veta ma nútila zamyslieť sa a pýtať sa: dokážem sa pozerať na veci okolo sebas takou vďačnosťou ako autorka? robia ma šťastnou všetky maličkosti, čo nám Boh dáva?
Odpoveď žiaľ nebola kladná. Musela som knihu odloziť. zobrala som papier, pero a otvorila oči. Hľadala som maličkosti, ktoré pohladia dušu. Až keď sa mi podarilo urobiť maličký krok vo vďaky vzdávaní, dokazala som pokračovať v čítaní knihy.
K čomu pomáha vďaky vzdávanie (eucharisteo)? Vďaka buduje dôveru. Všetko menej než vďačnosť a dôvera je v skutočnosti ateizmus. Vďačnosť je pamať srdca. Vďačnosť je Božie srdce, ktoré zotrváva v našej pamati, a poďakovať zmanená pripomenúť si Boha.
Ako vplýva vďačnosť na človeka? Prehlbuje vzťah k Bohu - darcovi, rozširuje srdce, uschopňuje prijať ďalšie milosti, pripravuje nás pre ďalšie dary, otvára duchovný zrak.
Kniha ma nenaučila iba ďakovať. Vysvetlila mi, čo je to radosť a aká radosť má byť: "Radosť je plameň, ktorý žiari len v otvorenej a pokornej dlani. V otvorenej a pokornej dlani, pripravenej prijať všetko, svetlo tancuje a šťastne bliká. Vo chvíli, keď sa dlaň zovrie a všetky prsty ukazujú k vlastnému ja a k vlastným právam a požiadavkám, radosť sa zmarí. Hnev je veko, ktoré radosť zadúša, kým neostane ochabnutá a bez života." str. 186






