V dome plno ľudí, detí. Človek si nepočuje ani vlastného slova. Všade krik, smiech, rev. "Kde si? Čo robíš? Choď do obchodu! Vypni ten počítač! Mamááááá Palo mi robí zle... Buďte ticho, zobudíte Katku! A Miro spí po nočnej..."
Taký bežný deň, lepšie povedané - bol to taký bežný deň. Dnes už máme o nejaký ten rok viac a (čuduj sa svete) každý jeden z nás. Katka už poobede nespí a Miro nechodí na nočné.
Teraz je to inak… Už nie je poradovník do kúpelne, už sa nebijeme o každú jednu tabličku čokolády, už nemusím, ako najmladším šofér, obehať ostatných piatich či nepotrebujú auto, aby som si ho mohla zobrať ja. Už dávno sa nerobila praženica z minimálne dvadsiatich vajec. Už sa v sobotu ráno nevarí káva do siedmych hrnčekov.
Teraz je to inak... Dvaja chodia domov na návštevu a dvaja len tak sporadicky, na víkend. Prinesieme špinavé prádlo, vyžereme chladničku, zbalíme jedlo, pozdravíme známych, vypijeme pivo, zjeme nedeľný obed, sem-tam poupratujeme.
Teraz je to inak... Priznávam. Je vidieť, že nás je doma omnoho menej. No najviac to poznať na poličke nad umyvadlom. V poháriku už nie je toľko zubných kefiek ako kedysi. Pomaly miznú...
