Ing. Ladislav Pleša - životný príbeh

Ing. Ladislav Pleša - životný príbeh
Písmo: A- | A+

Som veľmi rád, že môžem napísať článok o významnej osobnosti s ŤZP vozičkárovi pánovi Ing. Ladislavovi Plešovi.

Pán Ing. Ladislav Pleša sa narodil v roku 1945. Zomrel v roku 2020. Bol to veľmi šikovný, múdry, pracovitý a veselý človek bol jedným z prvých ľudí s ťažkým telesným postihnutím v Košiciach, ktorý krátko po Nežnej revolúcii založil občianske združenie "Sportinvalid", ktoré združovalo najmä vozičkárov športovcov. Poznal som ho približne 30 rokov. Mal som ho  veľmi rád. Vedel rozprávať rôzne príhody zo svojho života veľmi vtipným spôsobom. Vedel si robiť srandu sám zo seba. Pán Pleša bol ženatý, vychoval štyroch synov a jednu dcéru. Zažil som s ním veľa veselých zážitkov v minulosti. Môj ocko ho mal tiež veľmi rád. Veľa rokov sme sa spoločne stretávali a riešili sme problémy týkajúce sa architektonických bariér a osobnej asistencie. Boli sme spolu na viacerých významných podujatiach v Bratislave, ktoré organizovala významná osobnosť pani MUDr. Mária Orgonášová Csc.

Pán Pleša sa narodil v oblasti Bergov na dnešnej Ukrajine. Rád rozprával historku, ktorú mu vravela mama. Narodil sa totiž nie v nemocnici, ale doma a to presne o šiestej hodine večer, kedy v meste zvonili zvony, oznamujúce koniec vojny," opisoval s úsmevom svoj symbolický príchod na svet. Na základe Benešových dekrétov sa potom ešte ako malé dieťa musel aj s mamou vysťahovať na Slovensko. "Bolo to tvrdé. Mama mu rozprávala o tom, ako im zapečatili byt a donútili nastúpiť na vlak bez toho, aby vedela, kam pôjdu. Vojna po sebe zanechala množstvo utrpenia. Okrem iného aj ten, že sa v prvých rokoch po nej rodilo množstvo novorodencov s ochorením detskej mozgovej obrny.

Tento jav zasiahol aj pána Plešu. Situácia bola o to ťažšia, že v tom čase ešte medicína nebola na takej úrovni ako dnes a túto chorobu lekári nielenže nedokázali liečiť, ale ani diagnostikovať. "Mama si všimla, že sa ako dieťa málo hýbal. V šiestich mesiacoch by malo dieťa dokázať sadnúť si, u mňa tomu tak nebolo. Išla s ním k lekárovi, no ten jej nepomohol. Povedal jej, že je to normálne a nech niekoľko rokov počká, ako sa to vyvinie. Práve to je najhoršie, čo môže človek pri takomto ochorení urobiť." V dnešných časoch sa totiž rôznymi návštevami kúpeľov a terapií dokáže táto choroba pri včasnom podchytení značne potlačiť.

Prvé dva ročníky základnej školy vychodil pán Pleša v bratislavskom špecializovanom ústave. Podobný fungoval aj v Humennom, no vraj o ňom nekolovali dobré chýry. "V Bratislave sa naučil po slovensky. Doma totiž rozprávali len po maďarsky. Po dvoch rokoch sa vrátil domov, kde mal ďalšie dva roky špeciálny študijný plán." Učitelia za ním dochádzali domov. "Takto som si okúsil aj akési predčasné maturity, lebo po skončení každého ročníka ma čakalo preskúšanie pedagogickou komisiou."

Takáto forma štúdia mu vyhovovala, no nemohol pri nej ostať. "V piatom a šiestom ročníku  už totiž mali učiva toľko, že by to sám nebol stíhal. Musel teda do školy dochádzať denne, ako každý iný." Tu si však uvedomil svoje postihnutie zrejme najviac. Počas komunizmu totiž pojem bezbariérový prístup prakticky neexistoval. Mal postihnuté všetky končatiny. V tom čase som sa síce ešte dokázal hýbať pomocou barlí, no veci ako schody mi robili aj tak obrovský problém. Chodil som o barlách a len po špičkách. V škole to však nikoho nezaujímalo. Jednoducho mu povedali, že keď tam chodiť nedokáže, nech tam nechodí. Základné vzdelanie si teda musel doplniť opäť v bratislavskom ústave.

Po ukončení základnej školy sa však neutiahol do úzadia, ako tomu v prípadoch podobne  u ľudí so zdravotným postihnutím býva. Nastúpil na košické Gymnázium na Šrobárovej ulici medzi "zdravých" ľudí, kde patril medzi najlepších fyzikov. "Kvôli tomu som si namýšľal, že by som neskôr mohol študovať fyziku aj na vysokej škole. Jeden z profesorov mi dokonca ponúkol pomoc, chcel ma odporučiť svojim známym na fakulte vysokej školy. Bol som mladý a naivný a jeho pomoc som odmietol. Napokon ma na tú ´výšku´ nevzali." Ďalším snom bolo štúdium práva. To mu však znemožnil bývalý režim, nemal príbuzných straníkov. "Už od mladosti som sníval aj o tom, že budem stavebným inžinierom. Zase to však bola len moja naivita. Ako hendikepovaný by som sa totiž nemohol pohybovať po staveniskách, čo je pri tejto práci nevyhnutnosťou." Napokon vyštudoval ekonómiu v Bratislave. Nad štúdiom sa dnes takisto len pousmieva. Zvládal ho, no vôbec ho to nebavilo.

Neskôr ho to, čo vyštudoval, sklamalo ešte viac. Tým, že bol postihnutý navyše nestraníkom, totiž nenašiel uplatnenie v praxi. Napriek tomu však vystriedal množstvo profesií, vždy mal chuť pracovať. "Najprv som nastúpil do Ústavu pre telesne postihnuté deti na Opatovskej ceste. Z postu ekonóma som dobrovoľne prešiel na vychovávateľstvo. Nepáčili sa mi však intrigánske pomery v pedagogickom kruhu, navyše som mal veľa času, čo sa mi nepáčilo." Nasledoval teda post zástupcu vedúceho technického oddelenia vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Košiciach. Tam ho však pomery takisto sklamali. "Šlo o veľkú zodpovednosť. Navyše, vedenie sa správalo často pokrytecky a skrývalo to, aké otrasné technické vybavenie v nemocnici bolo a aké chyby sa stávali." Po roku teda dobrovoľne opustil aj toto miesto.

Až v ďalšom zamestnaní našiel to, čo celý čas hľadal. Pracoval vo výrobnom družstve Obzor, ktoré sa zameriavalo práve na zamestnávanie telesne postihnutých občanov. "Mal som na starosti plánovanie celej výroby, konečne ma to teda uspokojovalo." Takéto povolanie ho zaujalo natoľko, že sa rozhodol pracovať v podobnej sfére aj v nasledujúcom období. V 80. rokoch sa stal spoluzakladateľom spoločnosti Sportinvalid. "Začali sme ako telovýchovná jednota. Našim zámerom bolo podporovať telesne postihnutých športovcov. Okrem toho sa to spájalo i s inými podnikateľskými aktivitami." Štát totiž k zlepšovaniu životných podmienok telesne postihnutých nijako neprispieval. Jedinou možnosťou, ako od neho získať aspoň aké také financie, bol vznik organizácie pre telesne postihnutých, zameranej na šport.

Hoci všetky tieto aktivity robili pánovi Plešovi obrovskú radosť, časom ho znechutili. Spoznal totiž charakter ľudí, ktorí pracujú v športovej sfére. Všade, kde ide o peniaze, totiž vznikajú rôzne "podrazy". Napriek tomu, že spoločnosť "Sportinvalid" postupne strácala na význame, stihla spraviť niekoľko významných krokov, smerujúcich k uľahčeniu života ľudí s telesným postihnutím. Presadenie bezbariérového vstupu do novostavieb, dočasné požičiavanie zdravotných pomôcok hendikepovaných ľudí či presadenie vybudovania špeciálne upravených bytoviek pre imobilných ľudí. "S posledným menovaným projektom sme však tiež skončili. Museli sme si priznať chybu, lebo sme projekt nedomysleli. Bytovky, ktoré sa pre imobilných ľudí postavili, sú síce upravené tak, aby sa v nich ľudia s telesným postihnutím pohybovali bez problémov, no to, že v nich bývajú len oni, nie je dobré."

Pán Pleša sa aj napriek svojmu stavu považoval za úspešného človeka. Napríklad aj preto že bol členom tímu poradcov bývalého pána prezidenta Michala Kováča, pôsobil vo vedení Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov či Slovenskom Paraolympijského výbore. Počas tak rušného života na svoj hendikep akoby zabudol. "Iste, aj na mňa čas od času prišiel smútok z toho, že nemôžem robiť všetko, čo chcem. Zvykol som si však na to a neprežívam to nejak výrazne." Jeho výhodou je to, že sa prakticky od strednej školy pohybuje medzi zdravými ľuďmi. Prispôsobil sa a naučil sa byť tvrdý na to, aby sa napriek svojmu znevýhodneniu presadil.

"V minulom režime neexistovali komunity telesným znevýhodnením. Ľudia s postihnutím často ostávali ´zašití´ doma. Mne sa to nepáčilo. Stále som teda bojoval, aby som sa dostal medzi zdravých ľudí a aby ma brali ako seberovného." To dalo niekedy riadne zabrať. Najviac ho však mrzelo to, že nemohol tancovať. "Mám veľmi rád tanečnú hudbu. Stále som si chcel zatancovať, no na diskotéky som sa nemohol dostať. Existuje tanec aj pre vozičkárov, no pripadá mi smiešny." Na jeho stave mu teda prekážali aj banality. "Rozčuľuje ma, že niekomu nemôžem podať ruku, pripáliť šarmantnej slečne cigaretu. Možno je to smiešne, no práve takéto maličkosti mi prekážajú najviac."

V práci sa tiež musel obracať viac ako iní. Nikto k nemu nikdy nepristupoval v rukavičkách. "Do práce som vstával o dve hodiny skôr ako ostatní. Umývanie, obliekanie a podobné veci mi totiž trvalo omnoho dlhšie ako "zdravým" kolegom. Stále mi navyše musela pomáhať manželka. Všetci o tom dobre vedeli, no stačilo, že som meškal dve minúty a bol som šéfom ´zjazdený´." Priznáva však, že práve takýto prístup mu v konečnom dôsledku zrejme pomohol.

Výrazný podiel na tom, že sa z pána Plešu stal úspešný muž mala dozaista aj jeho mama. Tá sa o svojho postihnutého syna stále príkladne starala a pomáhala mu zaradiť sa do bežného života. Bola krajčírkou. "Za komunizmu sme teda mali dostatok peňazí. Pomáhalo mi to najmä v počiatkoch. Myslím, že ma tak trochu rozmaznávala," hovorí s úsmevom.

Problémy nemal ani s hľadaním kamarátov, či partneriek. Ako správny lišiak priznáva, že mal počas života pomerne dosť známostí. Okrem toho dve manželstvá. "Prvé mi nevyšlo, lebo bolo bezdetné. S druhou manželkou však žil až do konca svojho pozemského života.  Narodili sa im štyria synovia a jedna dcéra. Práve svoje deti považoval za najväčší úspech, ktorý v živote dosiahol. Štátne vyznamenania boli oproti nim vraj len peknými ozdobami. V roku 1999 dostal "Cenu mesta Košice".

Za celé tie roky, kedy pôsobil ako aktivista mal skvelú možnosť sledovať vývoj životných podmienok telesne postihnutých. Ako hovorí, po páde komunizmu sa veľa vecí výrazne zmenilo. "O problémoch ľudí s ŤZP sa viac hovorí aj v médiách. Je to dobré, pretože na nás už ľudia na ulici nezazerajú. Sú dokonca milí, snažia sa nám pomôcť. Sprístupnené sú i takmer všetky nákupné centrá. Napriek tomu však existuje niekoľko miest kde stále existujú bariéry. Každá novostavba už ale má aj bezbariérový prístup."

Ako telesne postihnutý prežil príkladný, úspešný život. Možno si teda niekto myslí, že ho jeho zdravotné nikdy netrápilo "Nie je to pravda. Minule som žasol, keď som pozeral televíziu. Postihnutý športovec tam tvrdil, že mu vôbec nevadí, to že je postihnutý. No, s prepáčením, je to veľká hlúposť. Postihnutie je vec, ktorá postihnutého obmedzuje na každom kroku. Stále bude snívať o tom, aké krásne by to bolo, keby bol zdravý. Ja som sa len snažil stať sa úspešným a neprežiť život utiahnutý niekde v ústraní," opísal nám zlomok svojho životného príbehu pán Pleša.

Bol to úžasný človek, ktorý bol veľkým vzorom pre všetkých ľudí so zdravotným postihnutím. Nikdy naňho nezabudnem. Bol na otvorení Detského klubu ZPD a M v Košiciach pred 25 rokmi. Jeho životný príbeh, napriek jeho ťažkému telesnému postihnutiu, bol zameraný na pomoc a zlepšenie životných podmienok ľudí s telesným  postihnutím.

Marián Kozák

Článok je upravený.

Zdroj: https://kosice.korzar.sme.sk/c/4404125/nechcel-som-svoj-zivot-prezit-v-ustrani-tvrdi-telesne-postihnuty-kosican-ladislav-plesa.html

 

Skryť Zatvoriť reklamu