Pán Kalle Konkkolä z Fínska, bol od detstva ťažko telesne postihnutý, pohyboval sa pomocou elektrického vozíka, dýchať mu pomáhal dýchací prístroj – respirátor, s ktorým precestoval viaceré kontinenty sveta. Napriek svojmu ťažkému postihnutiu sa postavil k životu veľmi pozitívne, vyštudoval vysokú školu, stal sa poslancom fínskeho parlamentu. Napriek tomu, že už ukončil svoju pozemskú púť, bol úžasným človekom a veľkým priateľom pána Adolfa Ratzku.
Zmenil podmienky pre život ľudí so zdravotným postihnutím nielen vo Fínsku – svojej vlasti, ale po celom svete. Tieto informácie čerpám z knihy "Svet sa stal mojou izbou", ktorú napísal sám Kalle Konkkolä, a do slovenského jazyka bola preložená vďaka Asociácii organizácií zdravotne postihnutých občanov SR. Kedže je tento životný príbeh úžasný, a nie každý si prečíta celú knihu, pripadá nám veľmi užitočné pre povzbudenie všetkých venovať tomuto skutočnému príbehu pozornosť, a nechať sa ním pozitívne inšpirovať. Takýto príbeh by nemal zostať nepoznaný. Ďakujeme pánovi Konkkolämu za úžasný vzor, Asociácii za to, že túto skvelú knihu preložila do slovenčiny.
Pozývam vás začítať sa do skutočného životného príbehu:
Kalle Konkkolä sa narodil v r.1950. Zomrel v roku 2018. Bol slabým dieťatkom, ktoré slabo dýchalo, malo slabé kĺby aj svaly. Lekári vyslovili prognózu 1 rok života pre Kalleho. O rok neskôr doktori sľubovali ďalší rok. Po uplynutí tohto obdobia opäť bola vyslovená prognóza maximálne jedného roku života. Vtedy matka Helvi stratila trpezlivosť a opýtala sa doktora: „Kto ste, že si myslíte, že vy diktujete, ako dlho bude človek žiť?“ Kvôli týmto predpovediam sa doma v rodine Kalleho robili plány len na krátky čas. Chlapec bol často chorý, keď mal tri roky, naučil sa urobiť pár krokov, ale to je všetko. Od 7.roku nemohol chodiť vôbec. Medzi 7. a 12.rokom bol bez akéhokoľvek spôsobu dopravy. Nemal vozíček, bol úplne odkázaný na pomoc iných, prenášali ho z postele na stoličku, alebo zo stoličky na stoličku. Keď mu pomohli sadnúť si, klesol na stoličku a ostal tam.
V 8.roku sa rodičia rozhodli, že keď nevedia robiť nič pre telo, budú sa venovať veľa duši. Začali spolu chodiť veľa do divadla, kina, na návštevy, pozývali si návštevy domov, chodili na výlety. Zdraví súrodenci nosili Kalleho všade so sebou na rukách, na chrbte, bol súčasťou ich hier. Bol zhovorčivý, vtipný, obľúbený. Keď začal chodiť do školy, aritmetika bola preňho hračkou. Písanie však veľkým problémom. Jeho dotyk bol príliš slabý, všetky perá boli v jeho ruke priveľmi ťažké. Musel kvôli tomu opakovať ročník. Na základnej škole Kalleho nosila na rukách matka – do školy aj zo školy, na strednej škole už pomáhali aj súrodenci a spolužiaci. Napriek tomu, že Kalle bol jediný žiak s telesným postihnutím na škole, bola jeho trieda umiestnená na 3.poschodí. To inšpirovalo spolužiakov k súťažiam v nosení, rekord bol 3 poschodia za 11 sekúnd. Kalle celé roky nepil cez deň ani kvapku vody, aby nemusel v škole navštevovať WC, bolo preňho nedostupné. Napriek všetkým problémom nesúhlasil s chodením do špeciálnej školy, lebo špeciálne školy nepripravujú ľudí pre spoločný život, ale sú rezerváciami, chránenými miestami, kde sa nenaučíte byť činný v spoločnosti.
Keď išiel na strednú školu, čakali ho prijímacie skúšky, a to v písomnej forme. Požiadali Národnú radu pre vzdelávanie vo Fínsku o povolenie robiť skúšky ústne. Povolenie nedostal, dostal viac času na písanie odpovedí. Umožnili mu však takúto vec – oslobodili ho z nepochopiteľných dôvodov od testu počítania z hlavy, kde písať potrebné nebolo, a práve počítanie z hlavy išlo Kallemu najlepšie.
V lete cez prázdniny chodieval do táborov pre zdravotne postihnuté deti. Kalle nevládal súťažiť ani na vozíku s ostatnými vozíčkarmi, lebo nemal silu v rukách. V strede súťažnej trate zistil, že nikdy nedosiahne cieľ. Rozhodca vyhlásil, že nemôže mrhať časom, súťaž sa skončila. Kalle získal posledné miesto medzi zdravotne postihnutými. Vtedy skonštatoval: „Ak niekto získa posledné miesto medzi zdravotne postihnutými, potom je na tom naozaj zle.“
Keď mal 21 rokov, niečo sa stalo. Akoby mu úplne zmizla sila. Kalle sa zobudil v nemocnici, kde ho museli napojiť na prístroje. Odvtedy sa už bez respirátora nezaobišiel. Po mnohých rokoch, po mnohých sklamaniach, po mnohých zbytočných vyšetreniach Kalle pochopil, že vyšetrenia nič nezmenia. Ak chorobu nemožno vyliečiť, diagnózy vyhovujú len medicíne a výskumu. Človek je dopichaný, podstupuje lumbálne punkcie, biopsie svalov, ale skutočnou snahou zo strany medicíny je uspokojiť vedu. Po tomto uvedomení nasledovala myšlienka, ktorá bola potom aj jednou zo základných myšlienok asociácie Kynnys. Klauzula A hovorí: Nikdy sa neuzdravím. Klauzula B hovorí: Ja nemusím byť zdravý.
Toto je oslobodzujúca myšlienka pre mnohých ľudí, ktorí zistili, že aj s chorobou sa dá žiť naplno. Že človek nemusí žiť len s cieľom uzdraviť sa, alebo s názorom, že keď nie je zdravý, že nič nemôže. Práve naopak. Plnohodnotný život za každých okolností!
Kalle začína študovať prírodné vedy, pretože schodov na katedru sociálnych vied je veľa. Pomáhajú mu asistenti, ktorí prichádzajú na sekundu presne na koniec prednášok – v tom čase mu asistenciu zabezpečovali policajti, hasiči, väzenskí strážnici. Keď mal 22 rokov, napísal list mestu Kerava, kde žil. Zaujímal sa v ňom, prečo by nemohli byť okraje chodníkov zošikmené, aby ulice boli prístupné aj vozíčkarom? Mesto nikdy podobný list nedostalo. Tento list bol prvým krokom na dlhej ceste k úplne novému spôsobu nazerania na svet. Prázdnota sa postupne začína zapĺňať. Kalle je neposedný človek, plný života, neakceptuje, že by jeho život mal byť prázdny, bez zmyslu. Postupne si uvedomuje, že by mladí ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí chcú študovať, mali držať spolu – je tu rodiaca sa myšlienka organizácie Kynnys (Prah, bariéra). Na jeseň roku 1972 Kalle píše do Študentských novín – vyzýva ľudí so zdravotným postihnutím, aby sa spojili a organizovali si svoj vlastný spôsob života. Píše o tom, ako sú ľudia so zdravotným postihnutím ignorovaní v spoločnosti, a že je to prirodzené, lebo spoločnosť nepozná skutočnú podstatu problémov týchto ľudí. Spoločnosť nepozná ich individuálne potreby a drží sa svojich starých postojov. Vyzýva ľudí so zdravotným postihnutím, aby vzali opraty života do svojich rúk: „Jediná cesta, ako sa dostať zo súčasnej slepej uličky je dať sa na aktívnu účasť.“ Toto bol začiatok Kynnys organizácie v roku 1973 – asi 10 ľudí s rôznym zdravotným postihnutím pricestovalo na zahajujúce stretnutie vzdelávaco-politickej študentskej organizácie Kynnys.
Cieľom je zlepšiť integráciu zdravotne postihnutých osôb na všetkých úrovniach vzdelania a umiestňovania ako pracovnej sily. Čoskoro sa členovia Kynnysu začínajú stretávať s politikmi a s vyššími verejnými činiteľmi – s predsedom vlády, ministrom školstva,..
Kynnys bojuje za rovnoprávnosť v kvalitnom vzdelávaní a v integrácii. Človek má právo študovať bez ohľadu na zdravotné postihnutie. Aj zdravotne postihnutý človek má právo prelomiť svoje hranice, bez ohľadu na fyzické prekážky, môže byť limitovaný len duševnou kapacitou.
Začiatkom 70.- rokov bola univerzita nedostupná pre osobu so ZP.
Helsinky – hlavné mesto Fínska, ktoré Kalle svojím odhodlaným prístupom dokázal úplne zmeniť v otázke vnímania ľudí so zdravotným postihnutím. A nebolo jediné, ktoré zmenil.
Neboli tu žiadne rampy, všetky budovy boli ťažko prístupné pre ľudí, ktorí mali pohybové problémy. Prostredie bez prekážok, ktoré by obmedzovali mobilitu, sa stalo pre Kynnys najdôležitejším cieľom.
Keď sa Kalle stretáva so svojou budúcou manželkou Maijou – zrakovo postihnutou študentkou architektúry, ich spoločné vízie sa stávajú jasnejšie. Je dôležité vybudovať prostredie takým spôsobom, aby bolo prístupné pre všetkých ľudí, starých alebo zdravotne postihnutých, a je tiež dôležité, aby staré budovy boli renovované takým spôsobom, aby aj ľudia s ťažkým postihnutím mobility mohli vidieť, čo je za stenami verejných budov, alebo aké zážitky ponúka Národné divadlo.
Maijiným nápadom, od úplného začiatku bolo, aby renovácie mohli byť robené s úctou, aby sa historickým budovám zachoval ich vzhľad, ale aby súčasne poskytovali voľný vstup bez prekážok do budovy. Kynnys začína poskytovať argumenty pre novelizáciu fínskej stavebnej legislatívy. Kalle aj Maija navštevujú krajinu aj ako pracovná dvojica, mapujú rozličné typy prekážok, ktoré obmedzujú mobilitu.
Už v začiatočnej fáze sa v Kynnyse otvorila diskusia o práve zdravotne postihnutých ľudí žiť svoje životy takí, akí sú. Prevládajúci medicínsky prístup vytvoril základ pre myšlienku, že ľudia majú byť donekonečna rehabilitovaní až na model tzv. normálnych ľudí. V rehabilitácii je cieľom „napraviť“ zdravotné postihnutie a handicap, ktorý to prináša. To smeruje k tomu, aby zo zdravotne postihnutej osoby sa stal „normálny jedinec“ do takej miery, ako je to len možné. Rehabilitácia nevenuje pozornosť základnej individualite človeka. Výsledkom tohto nesprávneho postoja je, že osoba na vozíčku je donútená metódami blízkymi tortúre stať sa chodiacim jedincom, a človek bez rúk je nútený prijať nepohodlnú protézu. Kynnys sa pohoršuje nad týmto postojom, považuje to za porušenie práva osoby so ZP byť sám sebou.
Keď zdravotne postihnutí členovia Kynnysu idú do reštaurácie, píše sa o tom v najväčšom denníku. Je tak nezvyčajné pre niekoho, že do zábavného podniku prichádza niekto na vozíčku.
Na konci 70.rokov vstupuje Kalle do politiky. Pozná sa s členmi Hnutia zelených, ktorým je problematika ľudí so ZO blízka. Dohodlo sa, že Kalle sa pripraví za člena Hnutia zelených. Je to normálna pracovná príležitosť. Možno je to prekvapujúce, ale práve vďaka pôsobeniu v tomto hnutí, kde dostal za úlohu venovať sa témam ochrany prírody, životného prostredia, sa oslobodil. Pochopil, že existujú aj iné problémy na svete, okrem problémov so ZP.Toto by si mal každý zdravotne postihnutý človek uvedomiť. Byť zdravotne postihnutým nemá byť jediným obsahom, stredobodom života. Aj človek so zdravotným postihnutím sa môže a má sa venovať iným témam. Kalle sa stáva poslancom parlamentu za stranu Zelených.
Výsledkom bola spolupráca s Ministerstvom sociálnych vecí a zdravotníctva a novela Zákona o sociálnej pomoci, ktorým sa radikálne zmenil postoj k zdravotnému postihnutiu. Zrodila sa asi najpokrokovejšia legislatíva na svete pre zdravotne postihnutých ľudí, podľa ktorej ľudia so ZP budú mať rovnaké príležitosti pre bývanie, pohyb a príjem informácií ako iní ľudia.
Počas pôsobenia v parlamente Kalle zažíval často chvíle, že sa nemohol dostať na miesta, kde sú len schody a žiaden výťah. Riešilo sa to niekoľkými silnými chodiacimi mužmi, ktorí Kalleho prenášali. To však Kalle nedokázal tolerovať, pociťoval to ako nedôstojné. Odmieta sa nechávať nosiť, „robí problémy“. Keď je pozvaný na verejné miesto, organizátori musia zabezpečiť prístup do budovy. Čo urobil Kalle, keď sa nevedel vo vlaku dostať na toaletu? Nestiahol sa, neprestal chcieť chodiť vlakom, ani vo vlaku na WC, ale začal upozorňovať na bariérové prostredie vo vlakoch. Pustil sa na samostatnú cestu na elektrickom vozíku po diaľnici z Helsínk do Turku, čo je 170 km, aby ukázal, že zdravotne postihnutí ľudia sa musia dostať aj do vlakov. Cestu absolvoval celú, vzbudil na nej takú pozornosť spoločnosti, že železnice pristúpili k debarierizácii svojich priestorov, vrátane vagónov. Boli zakúpené aj nízko podlažné autobusy a električky. Maija sa stala dlhoročnou členkou Výboru pre stavebníctvo v Helsinkách, neskôr sa stala aj jeho predsedníčkou. To spôsobuje debarierizáciu mesta – radnice, kultúrnych centier, obchodov,...
V 70. - tich a 80.-tich rokoch hnutie zdravotne posti
hnutých ľudí formulovalo myšlienku nezávislého života. Kalle bol schopný žiť nezávisle, pretože mal silu bojovať za svoje práva. Termín „nezávislý život“ vytvorili Američania, ale v skutočnosti hnutia zdravotne postihnutých ľudí v rozličných častiach Európy mali podobné myšlienky bez toho, aby navzájom vedeli o svojich pokusoch a omyloch. V praxi nezávislý život osoby s ŤZP je realizovaný prostredníctvom systému osobnej asistencie.
Kalle sa zaoberá myšlienkou, či ľudia so ZP sú ochotní pracovať. Pýta sa, ako môže spoločnosť vidieť zdravotne postihnutých ľudí ako súčasť pracovného procesu, ak sami ľudia so ZP majú problém to vidieť?
Teraz niečo o cestách Kalleho po celom svete: Kalle opakovane cestoval do rôznych krajín Ázie (napr. do Kambodže, do Thajska), do afrických krajín (napr. do Zambie), bol v Severnej aj Južnej Amerike, v Austrálii. Všetky tieto cesty absolvoval s respirátorom a ďalšími 13 prístrojmi a inými nevyhnutnými vecami na cestu (obyčajnému cestujúcemu stačí, aby pamätal na svoj pas, peniaze, lístok). Mnohé letecké spoločnosti úplne zakazujú použitie respirátora. Respirátor má svoju batériu, ale v lietadle nie je zástrčka, na ktorú by sa pripojil zahrievací systém vzduchu prúdiaceho do respirátora. Počas dlhšieho, viac ako 10 – hodinového letu studený vzduch začína vysušovať pľúca. Letušky neradi videli cestovať takýchto zdravotne postihnutých ľudí, vďaka iniciatíve Kalleho a jeho spolupracovníkov sa začali organizovať kurzy pre letušky, kde sa učili, ako zaobchádzať s ľuďmi so zdravotným postihnutím. Dosť nepríjemné bolo Kallemu prenášanie, ktorému sa musel neustále podrobovať, keďže bariéry boli všade okolo neho, a boli aj súčasťou letísk. Jeho vozík vážil 80 kg, to nie je váha jednoduchá na prenášanie. Často museli improvizovať a vymýšľať, napr. posadili Kalleho na obyčajnú stoličku a niesli ho. Zvyčajne to boli dve osoby, ktoré ho prenášali, jedna mala na starosti hornú polovicu Kalleho tela, druhá sa starala o nohy, o ktoré sa Kalle vždy bál, aby sa na nich nezabudlo. Má ich krehké, ako je krehké všetko, čo sa nepoužíva. Po letoch prekonal niekoľkokrát zápal pľúc, ako dôsledok vdychovania studeného vzduchu počas letu. Musel byť hospitalizovaný v ťažkom stave. Je neuveriteľné, že tieto cesty zvládol niekto, kto dokáže sám urobiť iba jediný pohyb jednou rukou v rozsahu asi 15 cm.
Kalle bol aj predsedom Medzinárodnej organizácie ľudí so ZP. Vedel vždy úspešne lobovať a zháňať finančné zdroje. Získal financie pre Nikaraguu, Kambodžu, Afriku, Rusko, Poľsko, pre krajiny Ďalekého východu – Japonsko, Čínu. Kalle hovorí, že sa naučil určitú metódu – človek musí zistiť, ktoré hľadiská vo financovaní sú pre poskytovateľov financií zaujímavé. Inšpirujúce kľúčové slová sú napr. ľudské práva, ženy, národný akčný plán. Keď hľadáte financie pre váš projekt, formulujte veľmi jasne, na čo ich potrebujete, ako budete pracovať, ktorou cestou pôjdete, a koľko to bude stáť. Neprezrádzajte vaše vlastné nápady, ale prezentujte ich takým spôsobom, že budú v súlade s myšlienkami poskytovateľa finančných prostriedkov.
Kalle mal potrebu byť slobodný, mať príležitosť ísť, kdekoľvek ho napadne. Chce mať auto, ktoré by mohol šoférovať sediac na vozíku. Po 6 mesiacoch plánovania, testovania, neúspechov a úspechov, bolestí hlavy je auto pripravené. Jeho súčasťou je zariadenie na zdvíhanie vozíčka do auta, zvýšené pedále, zvýšený volant, ručné ovládanie rýchlostí. Ďalším problémom je, ako urobiť autoškolu. Polícia potrebuje lekárske vysvedčenie od neurológa, že Kalle je schopný riadiť auto. Neurológovia sa čudujú, ako môžu vydať takéto potvrdenie, pretože nevedia, či Kalle môže riadiť auto.Nakoniecvodičák urobil na prvý krát, a celé roky jazdil úspešne na tom istom Chevrolete. Za 15 rokov šoférovania mal len dve malé nehody.
Kalle s Maijou túžili po chalupe, po záhradkárčení. Našli si na to malý domček na pobreží malého čistého jazera. Domček bol starý, blízko k zrúteniu, ale upravili si ho – pribudla rampa na verandu, vydláždenie chodníkov, aby Kalle mohol chodiť okolo bez pomoci asistentov. V záhrade vyrástol aj skleník, Kalle je zanietený záhradník. Má síce len zopár sadeníc z každej rastliny, ale pestuje, a to uhorky, paradajky, materinu dúšku, šalviu, bazalku, majoránku, estragón, petržlen, hrach, špargľu. Práca v záhrade je pre človeka, ktorý dokáže urobiť len jediný malý pohyb jednou rukou, veľmi pomalá a frustrujúca. Kalle si ju však vybral – „môžem polievať a pestovať“. Túži sa naučiť aj variť. Ide mu to síce tiež veľmi pomaly, jedno jedlo pripravuje asi tri hodiny, ale je satisfakciou. Plánuje svoju vlastnú kuchársku knihu.
„Byť nevidiaci, nepočujúci alebo telesne postihnutý samo o sebe nie je utrpenie. Ľudia to menia na utrpenie, keď odmietajú byť pružní – pružne zareagovať na špecifické potreby človeka so ZP. Človek sa musí usilovať o svet, kde ľudia so zdravotným postihnutím môžu žiť bez utrpenia. Človek musí skúšať meniť spoločnosť a urobiť ju priateľskejšou pre ZP – ľudí, nie vylúčiť ich zo spoločnosti.“
Ďalší z dôležitých snov Kalleho: hlinená chata v Kasane v severnej Zambii, na ktorej je hore nápis „Centrum nezávislého života“.
Alebo v Dacca v Bangladéši, uprostred špiny, hluku a znečistenia, nízka spustnutá budova – centrum nezávislého života v Dacca. Zdravotne postihnutí ľudia môžu dostať pomoc pri riešení všetkých každodenných problémov z centra nezávislého života. Tieto centrá sú riadené poradcami a obhajcami pre problémy ľudí so ZP, pričom samotní poradcovia sú tiež ľuďmi so ZP. Nevidiaca osoba pomáha napr. nepočujúcej osobe, nepočujúca osoba pomáha osobe s pohybovými problémami. Centrá nezávislého života sú zakladané po celom svete. Ich vzhľad je rôzny, ale ich ciele sú tie isté – poskytnúť život hodný žitia pre ZP ľudí, bez ohľadu na bohatstvo a chudobu štátu.
Zaujali nás ešte Kalleho ďalšie slová: „Keď sa ľudia modlia, aby som sa uzdravil, to jednoducho znamená, že títo ľudia ma neprijali takého, aký som. Keď kňazi rozprávajú o veľkom, ťažkom bremene a modlia sa za moje uzdravenie, cítim sa úplne v rozpakoch a myslím len na odpustenie pre nich, pretože nevedia, čo robia.“
Tento človek je svojím nezlomným životným odhodlaním a aktivitou vzorom pre všetkých. Sme vďační, že sme sa smeli o jeho živote dozvedieť, poučiť sa, uvedomiť si, že akékoľvek naše problémy nie sú prekážkou pre aktívny, užitočný spôsob života. Že prekážkou na ceste užitočného pôsobenia môže byť len naše presvedčenie, že sa to nedá, alebo naša slabá vôľa sa do života aktívne zapojiť. Ak môže človek s respirátorom, ktorý sa nevie hýbať, a s mnohými ďalšími zdravotnými ťažkosťami zmeniť situáciu v celej svojej krajine, precestovať celý svet, založiť medzinárodnú organizáciu pre pomoc zdravotne postihnutým ľuďom celého sveta, tak to môže každý jeden človek, ktorému slúži jeho myslenie. Ďakujeme Vám, Kalle Konkkola, za lekciu života.
Kiež by sme aj na Slovensku mali viac takýchto skvelých osobnosti. Veľmi si vážim všetkých ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí niečo dokázali. Musíme si všetci uvedomiť, že ak chceme niečo zmeniť k lepšiemu v prospech všetkých, musíme sa všetci o to pričiniť. Bez vetra sa ani lístok nepohne.
Marián Kozák
