Osobní asistenti sú ich rukami a nohami
V týchto dňoch finalizuje príprava dokumentárneho filmu „Osobná asistencia – kde je vôľa, tam je cesta". Hlavnými hrdinami sú ľudia s ťažkým telesným postihnutím, ktorí žijú v našej blízkosti, ale nie vždy majú vytvorené podmienky pre dôstojný život. Cieľom dokumentu je predstaviť ich svet s osobnými asistentmi.
Práve dokument „Osobná asistencia – kde je vôľa, tam je cesta" sa chce zamerať na realitu, priame reakcie i postoje mladých ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP), teda,,na to, ako vnímajú proces adaptácie (prechod zo simulovaného až ideálneho prostredia do reálneho života), ich očakávania, obavy, radosti i starosti," vysvetľuje producentka Eva Kratochvílová a dodáva, že film prináša pohľad do sveta iných", aj keď žijú v našej blízkosti. „Nemáme predstavu, čo museli prežiť, s čím bojovali, aby zvládli pre nás samozrejmé činnosti." Zdôrazňuje, že dokument má byť akýmsi mementom, že aj takýto ľudia majú svoje miesto v spoločnosti a dokážu vytvárať kultúrne hodnoty: „Aj oni, rovnako ako zdraví ľudia, majú emócie, a preto nie je nutné ich degradovať či inak odsudzovať. Právo na plnohodnotný život má každý, pričom ten s ťažšou štartovacou pozíciou vďaka úsiliu a húževnatosti obstojí mnohokrát lepšie, ako ten, ktorý sa rodí do ideálnych podmienok. Chceme pozitívne ovplyvniť' a formovať spoločnosť, aby eliminovala nárast predsudkov voči l'udom so zdravotným postihnutím, sama ich nevytvárala a bola v čo najväčšej možnej miere nápomocná pri ich adaptácii do sociálneho a kultúrneho života i ekonomického cyklu."
Sú nohami i rukami
V redakcii sme si pozreli pracovnú verziu dokumentu a oceňujeme citlivé, ale zároveň neprikrášlené zobrazenie témy osobnej asistencie. Osobní asistenti im častokrát nahrádzajú zdravé ruky či nohy.
Tvorcovia zachytili členov Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach, ich pohľad na svet, prípravu na život v praxi, ale najmä to, že sa aj napriek ŤZP chcú vzdelávať, pracovať, viesť život ako ich zdraví rovesníci. Vo filme sa o svoj príbeh podelí Marián Kozák. Pohybuje sa na vozíku a osobne si nevie predstaviť lepšiu formu kompenzácie ŤZP, akou je osobná asistencia. „Vďaka nej sa môžem rozvíjať, pracovať a žiť nezávislý život." Marián ukončil štúdium na Fakulte sociálnych vied Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a dnes pôsobí ako sociálny pracovník v Detskom klube zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach. Jeho asistentom je Ján Podhájecký: „Presvedčil som sa o tom, že môžem pomôcť niekomu nielen pri bežných život- ne dôležitých úkonoch a presunoch, ale i pri štúdiu či v zamestnaní. Z mojej strany to nie je žiadna filantropia, dobrovoľnosť či charita. Osobný asistent je za svoju prácu platený“. " Martina Holentová, ktorej v detstve diagnostikovali mozgovú obrnu, mala asistentky od sedemnástich rokov. „Odvtedy sa mi radikálne (ale v pozitívnom zmysle slova) zmenil život“. Rozhodla som sa študovať na vysokej škole, nechcela som sedieť za pecou. Prostredníctvom osobnej asistencie som mohla byť' integrovaná na strednej škole medzi zdravú mládež, najmä medzi spolužiakov. Pomáha mi v súkromnom, vzdelávacom i pracovnom živote." Martininou osobnou asistentkou je už vyše roka Ľudka. K práci sa dostala cez inzerát.
„Vedela som veľmi málo o osobnej asistencii, ale učila som sa za pochodu." Martinka na ňu vo filme „nabonzovala", že aj keď zo začiatku bola tichá, zvykli si na seba a teraz kecajú o všeličom. „Aj o chlapoch," dodáva s úsmevom. Martinina mama priznala, že jej dcéra by bez pomoci osobnej asistencie nenastúpila a úspešne neukončila ani strednú, ani vysokú školu. „Nejde iba o to, že sa s ňou asistentka učí, ale je to aj jej kamarátka." K najdojímavejším častiam dokumentu určite patrí Martinino spomínanie na materskú škôlku:,,Bolo to moje najhoršie obdobie učiteľka povedala, že patrím do osobitnej školy a nariadili mi psychologické testy. Psychologička rozhodla, že som nevzdelávateľná a že sa zo mňa nikdy nič nestane. Modlila som sa k Bohu: Bože daj, keď budem veľká, nech dokážem urobiť veľké veci." Martina priznáva, že keby osobná asistencia vymizla, bola by to katastrofa pre všetkých, čo pomocou nej žijú nezávislý život. Osobní asistenti sú pre ľudí s ŤZP ich rukami a nohami. Pre túto prácu sa rozhodol aj Lukáš Tury. „Bez nás sa ťažko niekam dostanú. Chcú fungovať rovnako ako my - ísť do mesta, na diskotéku... Toto musíme mať na zreteli a tie chvíle s nimi spoločne zažívať. Pre mňa je to dobrý pocit vykonávať osobnú asistenciu."
Rodičia žijú dva životy
Rodičia detí s ŤZP majú často pocit, že žijú dva životy. Jeden svoj a druhý ich detí. Keď sa Dagmar Kozáková, riaditeľka Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach opýtala svojho syna Mariána, ako môže mama či otec pomôcť svojmu synovi alebo dcére so zdravotným postihnutím, aby boli šťastní, odpovedal: ,,Rodičia by mali dat' svojim synom a dcéram slobodu. Majú im umožniť, aby mohli s osobnými asistentmi používať auto, cestovať, studovať, zabávať sa a mat' svoje tajomstvá, aby neboli vždy pod drobnohľadom, lebo keď sa rodič stará o svoju dcéru alebo syna, v konečnom dôsledku sa z počiatočného úmyslu pomôcť postupne zvyšuje závislosť jeho syna alebo dcéry na inej osobe, a syn či dcéra sa nenaučí používať vonkajšie prostredie. Osobní asistenti sú riešením na odkázanosť voči inej osobe."
Premiéra dokumentu „Osobná asistencia – kde je vôľa, tam je cesta" v réžii Petra Hrabinského bola 27. novembra 2017 v kongresovej sále hotela Yasmin v Košiciach. Konala sa tam konferencia „Osobná asistencia, overený spôsob začleňovania osób s ťažkým telesným postihnutím“. V rámci jej programu boli aj dva workshopy. Jeden bol o užívateľoch osobnej asistencie a osobný asistent. Prednášali odborníci zo sociálnej oblasti, ale aj ľudia s ŤZP a osobní asistenti.
Koniec článku
Marián Kozák
