Našiel som vo svojom archíve článok , ktorý vyšiel v tlačenej verzii časopisu Život, rok 2003 číslo 6. Hoci odvtedy uplynulo už skoro 23 rokov, veľmi rád spomínam na tento kongres.
Naši vozičkári v japonskom Sappore
Aj úsmev rúcal bariéry.
O MARIÁNA KOZÁKA (24) z Košíc mali novinári v japonskom Sappore veľký záujem. V angličtine je výborný a nemal problém hovoriť pred televíznymi kame- rami či do rozhlasového mikrofónu, ani pred plnou sálou ľudí zo stotridsiatich piatich krajín. Spolu s Alenkou Kánovou (22) z Ružomberka zastupovali Slovensko na Svetovom zhromaždení ľudí so zdravotným postihnutím. Obaja sú vozičkári.
Na kongrese sa stretli l'udia, ktorí musia prekonávať rôzne bariéry, technické i ľudské. Ale čím vyspelejšia je ich krajina, tým majú ľahší život. Presvedčili sa o tom aj Marián s Alenkou.
VYNIKAJÚCE PODMIENKY PRE KAŽDÉHO
Oboch do Sappora vyslala Asociácia organizácií zdravotne postihnutých občanov Slovenska, ktorá je členom Svetovej organizácie občanov so zdravotným postihnutím. Hostitelia pripravili účastníkom kongresu vynikajúce podmienky. V bývalej olympijskej hale sa každý mohol pohybovať na vozíku či s bielou paličkou úplne bezpečne. Vystúpenie rečníka na pódiu na veľkej obrazovke simultánne tlmočili do posunkovej reči v japončine i angličtine a zobrazovali ho aj v písomnej podobe.
Načúvacie tlmočnícke prístroje, ktoré „hovorili" ďalšími štyrmi jazykmi, boli samozrejmosťou. Ak by náhodou nastal problém, tri a pol tisíc účastníkov malo k dispozícii tri tisícky mladých Japoncov - dobrovoľníkov.
PÄŤDESIAT VOZIČKÁROV V LIETADLE
Býval som v hoteli, ktorý síce nebol označený ako bezbariérový, ale taký bol. A také je celé Sapporo. Na ceste žiaden obrubník, výborne označené trasy pre nevidiacich. Máme sa čo učiť, - poznamenáva Marián Kozák. Spomína, ako si napríklad na tokijskom letisku hravo poradili s päťdesiatimi vozičkármi, ktorých bolo treba naložiť do lietadla do Sappora. V meste bolo k dispozícii tridsať autobusov a tridsať taxíkov s rampou. Všade príkladná ústretovosť. A vždy príjemný úsmev. To, že sa pri pozdrave ukláňajú, zrejme nie je iba strojená zdvorilosť, ale prejav všeobecnej úcty k ľuďom. Mariána títo ľudia nadchli.
V modernej krajine, kde všetko výborne funguje, môžu nezávislo žiť a uplatniť sa aj ľudia s vážnym hendikepom. Silným zážitkom pre všetkých bolo, keď z pódia poležiačky prehovorila domáca účastníčka kongresu. Nevládze sa pohnúť, dýcha za ňu voperovaný pľúcny ventilátor, no čítala prejav, ktorý jej držal asistent. Nestratila chuť žiť, ani keď sa jej v nemocnici pýtali,,načo vlastne".
Na svete žije vyše šesto miliónov ľudí s rôznym zdravotným postihnutim. U nás je to asi pätnásť percent populácie. Rok 2003 je rokom zdravotne postihnutých ľudí.
O ČOM HOVORIL MARIÁN
Marián Kozák je na vozíčku od narodenia. Jeho rodičia patrili k iniciátorom vybudovania Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach.
Klub dnes poskytuje služby aj dovzdelávať, spoločensky žiť aj dospelým. Dá sa v ňom rehabilitovať.
Funguje tam aj Agentúra osobnej asistencie, ktorú vedie Marián.
Tento druh sociálnej pomoci osobám so zdravotným postihnutím sa dostal
do zákona len nedávno a Marián na ňom spolupracoval. Osobný asistent poskytuje užívateľovi služby za finančnú odmenu. Počet hodín denne stanoví posudkový tím podľa ambícií občana so zdravotným postihnutím a stupňa jeho odkázanosti. Osobný asistent ani nemusí mať certifikát, dôležitý je jeho vzťah k človeku. Postihnutému môže značne uľahčiť život a odbremeniť jeho rodinných príslušníkov. Môže napríklad pomáhať pri hygiene, nákupoch, ale aj ísť so svojím klientom na prechádzku, do knižnice a iných činností. Práve o osobnej asistencii na Slovensku Marián prednášal v Sappore. V západných krajinách sa takýto servis uplatňuje už od šesťdesiatych rokov, u nás je však relatívnou novinkou (od roku 1999), o ktorej mnohí ani nevedia. Marián dokonca pozná prípady, keď sociálni pracovníci postihnutých ľudí odhovárali od požiadavky mať osobného asistenta, lebo vraj je s tým veľa úradovania.
Marián, dnes študent sociálnej práce na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, hovorí: - V moderných krajinách záujmy postih- nutých ľudí chránia osobitné zákony, no u nás ich problémy riešia spoločne pod hlavičkou so ciálnych zákonov. Je to nedostatok, lebo sa tak dostávame do jednej kategórie napríklad s bezdomovcami.
Podmienky, aké sú v jeho škole, však oceňuje. Učebňa je bezbariérová, hneď vedľa nej preňho zriadili apartmán, kam raz mesačne prichádza na niekoľko dní. U nás novinka, v modernom svete nič výnimočné.
Marián Kozák
