Osobná asistencia ako dôležitý nástroj pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím
V nasledujúcom článku budem opäť písať o osobnej asistencii a o tom, čo je potrebné zmeniť, aby lepšie fungovala v praxi. Je to pre mňa veľmi dôležitý nástroj na dosiahnutie nezávislého (samostatného) života. V minulom roku 2021 uplynulo už 25 rokov, čo som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii o osobnej asistencii a "nezávislom živote" (filozofia) vo Švédsku v Štokholme, kde sa konala medzinárodná konferencia občanov so zdravotným postihnutím. Stretol som sa tam s pánom Dr. Adolfom Ratzkom, zakladateľom a bývalým riaditeľom inštitútu švédskeho „Nezávislého života", ktorý sa významným spôsobom podieľal na zavedení osobnej asistencie do našej legislatívy. Spoznal som tam aj iných významných ľudí, ktorí formovali "Nezávislý život" v Európe. Všetci mali ťažké zdravotné postihnutie, boli veľmi múdri, inteligentní, vedeli dobre po anglicky a boli veľmi dobre zorientovaní v sociálnej aj právnej oblasti. V tom čase som mal 17 rokov. Bol som najmladším účastníkom konferencie. Prišiel som tam spolu s mojím ockom. Obidvaja sme boli súčasťou pracovnej cesty spoločne s pracovníkmi z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Bolo to v júni roku 1996. Boli to konkrétne tieto osobnosti: Pani Lýdia Brichtová, Lýdia Zelmanová, Marcela Gašová a pán Branislav Mamojka vtedajší aj súčasný predseda Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Tieto osobnosti boli osobne pri tvorbe vtedajšej sociálnej legislatívy. Bol to konkrétne "Zákon o sociálnej pomoci č. 195/1998. Bol to veľmi dobrý zákon na vtedajšiu dobu. Keď sme boli vo Švédsku, vtedy som prvýkrát videl, ako to funguje vo vyspelých európskych štátoch. Hoci mnohí ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím to nemajú vo svojom živote vôbec jednoduché, napriek tomu, chcú byť aktívni, nehanbia sa za svoje zdravotné postihnutie. Vtedy som pochopil, že mnohé veci, môžu fungovať aj inak ako fungovali na Slovensku dovtedy. Vtedy som si v duchu hovoril: "Keby som raz mohol mať svojho osobného asistenta doma, ktorý by mi pomáhal pri všetkom, čo si nedokážem urobiť sám, aby moji rodičia mi nemuseli toľko veľa pomáhať ako to robili od môjho narodenia“. Bolo to veľmi zložité, nakoľko v tom čase sme nemali osobnú asistenciu zakotvenú v našej legislatíve. Veľmi sa mi páči na osobnej asistencii, že človek s ťažkým telesným postihnutím, môže rozhodovať sám o sebe. Konkrétne ako chce žiť, čo chce robiť, kde chce študovať, pracovať, jednoducho žiť nezávislý (samostatný) život.
Osobná asistencia je vo viacerých európskych krajinách kľúčový nástroj pre ľudí so zdravotným postihnutím pre nezávislý (samostatný) život v domácom prostredí. Mám s ňou bohaté skúsenosti. Aktívne ju využívam v praxi už 22 rokov. Za toto dlhé obdobie som mal veľa osobných asistentov, prevažne študentov z rôznych vysokých škôl. Bola to pre mňa obrovská zmena k lepšiemu oproti minulosti, keď mi pomáhali iba rodičia alebo sestra. (Veľmi rád spomínam na obdobie, keď sme v roku 1998 otvorili agentúru osobnej asistencie v Košiciach). Zažil som s mnohými osobnými asistentmi veľmi veľa pekných a nezabudnuteľných zážitkov. Jedným zo spôsobov hľadania osobných asistentov je organizovanie neformálnych stretnutí na základných, stredných a vysokých školách, prípadne ďalších vzdelávacích inštitúciách. Je veľmi dôležité šíriť osvetu medzi mladými ľuďmi a ich pedagógmi. Moje skúsenosti s nimi sú rôzne. Niektorých študentov pomoc druhým veľmi zaujíma, iných skoro vôbec. Boli aj takí, ktorí to robili iba dovtedy, kým si nenašli inú prácu. (Nepáčila sa im táto práca). (Nehodili sa na ňu). Boli aj mnohí asistenti, ktorým sa táto práca veľmi páčila. Vykonávali ju radi. Pochopili jej význam pre človeka so zdravotným postihnutím. Fyzické predpoklady asistenta sú veľmi dôležité, nakoľko pri pomoci človeku s ŤZP je nutné byť: Zdravý, primerane šikovný, dostatočne silný.
Psychické predpoklady asistenta sú tiež veľmi dôležité. Je nevyhnutné, aby asistent mal určité vlastnosti, ktoré pri mnohých iných povolaniach nepotrebuje. Sú to predovšetkým: schopnosť empatie, ochota, láskavosť, vľúdnosť, trpezlivosť, zmysel pre humor, prispôsobivosť, schopnosť učiť sa, vynaliezavosť, zodpovednosť a spoľahlivosť. Učím sa tiež aktívne vystupovať na verejnosti spolu s osobnými asistentmi. Je to aj pre nich cenná skúsenosť. Robím to pre všetkých ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí sú odkázaní na pomoc iných osôb ako ja, no chcú viesť aktívny život, aby sa čo najskôr osamostatnili. Veľmi si vážim svojich rodičov, ktorí ma sprevádzali a podporovali v tom, aby som mohol vyštudovať sociálnu prácu a odborne sa rozvíjať. Okrem toho, navštevujem spolu s ostatnými kamarátmi rôzne školy, upozorňujem na rôzne architektonické bariéry a všímam si tiež ich materiálne vybavenie. Som presvedčený, že veľa dnes už dospelých ľudí, najmä s telesným postihnutím, ktorí sa v minulosti nemohli z rôznych príčin plnohodnotne vzdelávať, by to dnes s pomocou osobných asistentov určite dokázali. Veľmi si želám, aby sa osobná asistencia v budúcnosti stala akceptovanou a atraktívnou prácou, o ktorú bude veľký záujem zo strany potenciálnych osobných asistentov. Takýmto spôsobom by sa podľa mňa efektívne znížila nezamestnanosť, (takto to bolo kedysi vo Švédsku). Pandémia korony a vojna na Ukrajine všetko zmenili, ale snáď sa to všetko čoskoro vráti do normálneho stavu). Mnohí ľudia by tak nemuseli cestovať za prácou do zahraničia. Mohli by zostať na Slovensku. Viem, že v súčasnosti žijeme všetci vo veľmi ťažkej dobe. Napriek tomu, dúfam, že raz dosiahneme zmenu legislatívy v prospech nás, občanov so zdravotným znevýhodnením, ktorá nám zaručí, plnohodnotný a dôstojný život v domácom prostredí a verím, že tí z nás ktorí budú vedieť existovať s pomocou osobnej asistencie, pevne dúfam a verím, že nikdy nebudú musieť ísť do pobytového zariadenia.
Marián Kozák
