Pracovno- vzdelávacia návšteva Francúzska
Naša dlho očakávaná pracovno-poznávacia návšteva Francúzska sa začala v nedeľu 15.6.2025. Cestovali sme dvanásti účastníci z Inklubu v Košiciach. Boli sme rozdelení na dve skupiny. Ja s mojím osobným asistentom Jančim sme najprv cestovali autom do Budapešti, pretože vlak z Košíc do maďarského hlavného mesta nie je prístupný pre vozičkárov. Dvere do vlaku sú úzke. Vozičkári v maďarských vlakoch nemajú vyhradené samostatné kupé, na rozdiel od slovenských vlakov. Auto sme nechali na platenom parkovisku v Budapešti. Potom sme išli metrom na tamojšiu vlakovú stanicu. Čakali sme na medzinárodný rýchlik z Budapešti do Bratislavy. Boli pripojené slovenské, maďarské a české vagóny. Cestovali sme v českom vagóne. Cesta nám trvala približne tri hodiny. Do vlaku sme nastupovali pomocou mobilnej plošiny. Vlak meškal niekoľko minút. Šťastne sme napokon dorazili do Bratislavy. Keď sme vystupovali z vlaku, pomáhali nám tamojší pracovníci železníc. Následne jeden z nich zahlásil: „Imobil vyložený“. Bol som veľmi zaskočený. Nečakal som to. Ubytovali sme sa v hoteli Clarion, ktorý sa nachádzal blízko vlakovej stanice. Niektorí z nás v ňom už spali v minulosti. Ja s Jančim sme sa išli poprechádzať do Prezidentskej záhrady. Potom sme sa zastavili v obchode s potravinami, aby sme si kúpili nejaké jedlo na ďalší deň.
V pondelok ráno sme si dali raňajky, pobalili sme si veci a vyrazili sme na vlakovú stanicu, kde už na nás čakal autobus s veľmi príjemnými ľuďmi, ktorí cestovali spolu s nami. Veľmi som sa tešil na cestu. Boli to študenti a študentky stredných škôl z rôznych miest na Slovensku. Autobus bol však veľmi bariérový. Mal veľmi vysoké a úzke schody. Bolo veľmi namáhavé pre vozičkárov do neho viackrát nastupovať a vystupovať. Keby sme pri sebe nemali našich úžasných a šikovných osobných asistentov, v žiadnom prípade by sme nemohli túto veľmi dlhú, úžasnú, ale zároveň veľmi náročnú cestu absolvovať. Trvala približne 12 hodín. Sprievodcovia boli veľmi milí a ochotní. Vysvetlili nám všetko, čo nás čaká na našej dlhej ceste do mesta Kehl, ktoré sa nachádza v Nemecku. Nakoniec sme však bezpečne dorazili do cieľa a ubytovali sme sa v hoteli „Europa Hotel Kehl“. Žiaľ, hotel bol však veľmi bariérový pre vozičkárov. Predovšetkým, kúpeľňa, ktorá bola súčasťou mojej izby, bola totálne nevyhovujúca. Dvere boli veľmi úzke. Vozík sa nezmestil. Museli sme ho zložiť preniesť cez dvere a následne znovu rozložiť.
Utorok bol pre mňa veľmi významný deň plný očakávaní, pretože sme vyrazili autobusom do Štrasburgu. Splnil sa mi jeden veľký sen. Navštívili sme Európsky parlament, kde sme sa stretli osobne s pani europoslankyňou Ľubicou Karvašovou. Bola veľmi milá a ochotná. My, účastníci partie z Inklubu sme si napísali spoločné vyhlásenie o tom, čo pre nás osobne znamená členstvo v Európskej únii a o výhodách, ktoré nám prináša. Chceme zostať v demokratickom západnom svete. Nechceme sa stať súčasťou Ruska. Toto vyhlásenie sme prečítali pred všetkými účastníkmi našej pracovnej cesty, poskytli sme ho rôznym novinárom a médiám. Videli sme veľkú rokovaciu sálu v ktorej hlasujú europoslanci. V tom čase ma plenárne zasadnutie. Boli na ňom prítomní niektorí slovenskí europoslanci. Mohli sme však byť prítomní iba na balkóne. Do miestnosti nás nepustili. Mali sme k dispozícii slúchadlá. Rokovanie bolo tlmočené do viacerých jazykov vrátane slovenčiny. Bola to veľmi veľmi pekná, veľká a moderná miestnosť. Priestory Európskeho parlamentu boli dostupné všetkým, fungovali výťahy, nikde neboli bariéry. V EP v Štrasburgu sa koná plenárne zasadanie každý mesiac, dokopy 12 krát. V Bruseli sa koná zasadanie výborov. Europoslanci trávia približne týždeň v Štrasburgu a 3 týždne v Bruseli.
Mali sme zabezpečený obed v tamojšej jedálni. Mohli sme si vybrať z dvoch jedál. Buď kurča s ryžou alebo rybu s ryžou. Po obede sme mali zákusok. Návšteva Európskeho parlamentu zanechala vo mne veľmi príjemný pocit a úžasné spomienky. Urobili sme si veľa pekných fotiek, ktoré mi budú tieto významné chvíle navždy pripomínať.
Po skončení prehliadky Európskeho parlamentu sme sa vrátili autobusom do historického centra Štrasburgu. Náš pán sprievodca nám ukázal významné pamiatky a kostoly. Najviac sa mi páčila tamojšia krásna katedrála Notre Dame. Pán sprievodca bol veľmi príjemný a urobil nám zaujímavý výklad ku každej pamiatke. Keď sme sa vrátili do hotela, čakali sme na pani europoslankyňu Ľubicu Karvašovú. Porozprávala nám o svojej práci, dojmoch a zážitkoch, ktoré zažíva v Európskom parlamente. Mnohí z nás jej kládli rôzne otázky, ktoré sa týkali rôznych tém. Jedna z nich bola o súčasnom a budúcom politickom smerovaní našej krajiny, obavy z možného vystúpenia Slovenska z Európskej únie. Vyjadrila nádej, že nasledujúce parlamentné voľby dopadnú lepšie. Za predpokladu, že naši občania pochopia, že je obrovský rozdiel patriť do Európy alebo do Ruska. Rozprávali sme sa, že by ľudia so zdravotným postihnutím veľmi potrebovali svojho zástupcu na poste europoslanca.
Veľmi veľa ľudí na Slovensku nevie, ako funguje Európska únia, v ktorej sa nachádzame už 21 rokov. V dôsledku toho nevieme zlepšiť kvalitu svojich životov a celkovo života v spoločnosti. Namiesto toho sa nám tu zámerne šíria dezinformácie v obrovskom množstve. Ich hlavnou úlohou je zničiť jedinečný, úžasný projekt, ktorým Európska únia určite je. Mnohí ľudia veria, alternatívnym proruským médiám, ktoré ich neustále klamú a zavádzajú. Nesledujú objektívne média, ani spravodajstvo. Nevedia objektívne rozoznať pravdivé informácie od nepravdivých. Neoverujú si fakty. Konajme spolu osvetu, dobro, spoznávajme svet, v ktorom sa nachádzame. Cestujme po celom svete, aby sme vedeli aj videli ako to funguje v jednotlivých štátoch. Na základe mojich dlhoročných osobných skúseností si dovolím povedať, že najlepšie to funguje na západe.
V stredu sme navštívili ďalšie dôležité inštitúcie. Navštívili sme najprv Radu Európy. Je najvýznamnejšou organizáciou na ochranu ľudských práv v Európe.
Nie je súčasťou Európskej únie, ale je samostatnou organizáciou so sídlom v Štrasburgu. Rada Európy bola založená v roku 1949 a má 47 členských štátov, vrátane Slovenskej republiky.
Rada Európy hrala priekopnícku úlohu v boji za zrušenie trestu smrti, ktorý podľa nej v demokratických spoločnostiach nemá miesto.
Má výbor na zabránenie mučenia, kontroluje práva na bývanie, zdravie, vzdelanie, zamestnanie a voľný pohyb.
Zakazuje všetky formy diskriminácie verejnými orgánmi. Následne sme navštívili aj Európsky súd pre ľudské práva. Tu sa pojednávajú porušenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý platí od roku 1950. Ak boli ľudské práva niektorého občana porušené, môže sa obrátiť na súdnictvo vo svojom štáte, v našom prípade na slovenské súdnictvo. Ak tam neuspeje, je možné sa obrátiť na túto inštitúciu, ktorá má 47 sudcov. My sme sa tu stretli so slovenskou sudkyňou pani Alenou Poláčkovou. Rozprávala nám o svojej práci na súde. Dozvedeli sme sa viac o jeho fungovaní, o ľudských právach a o tom, prečo je dôležité ich chrániť. Som rád, že pani sudkyňa zodpovedala všetky naše otázky. Pozerali sme tiež krátky dokument o tejto inštitúcii v slovenčine. Čas nám rýchlo plynul. Na záver našej návštevy sme si pozreli niektoré významné miestnosti. Následne sme si spravili niekoľko pekných fotiek. Veľmi sa mi tam páčilo. Po skončení prehliadky na Európskom súde pre ľudské práva sme sa vrátili autobusom do historického centra. Naobedovali sme sa tam. Približne o hodinu sme sa vybrali na spoločnú plavbu loďou po Rýne a fotili sme si významné budovy Štrasburgu. Po skončení plavby sme sa rozlúčili so študentmi a sprievodcami. Poďakovali sme sa im za všetko, čo sme spolu zažili aj za príjemnú spoločnosť. Matúš a jeho osobný asistent Mirec cestovali spolu s nimi autobusom späť na Slovensko. Desiati z našej skupiny sme pokračovali do Paríža.
Zo Štrasburgu do Paríža sme cestovali tzv. TGV vlakom
TGV (z francúzštiny "Train à Grande Vitesse", teda vysokorýchlostný vlak) je vysokorýchlostný vlak francúzskych národných železníc. Vlaky TGV majú elektrický pohon a dosahujú rýchlosť až 320 km/h.
Chceli sme vedieť ako sa cestuje takýmto vlakom. Bol obrovský rozdiel medzi francúzskymi vlakmi a slovenskými vlakmi. V TGV vlaku vozičkári sedia spolu s ostatnými cestujúcimi. Nemajú vyhradené samostatné kupé ako je to v našej krajine.
Cesta zo Štrasburgu do Paríža je dlhá skoro 400 km a trvá 1 hodinu a 52 minút.
Do vlaku nám pomohli nastúpiť zamestnanci asistenčnej služby, boli veľmi ochotní, dokonca pri nastupovaní nám sami od seba zobrali všetky kufre a naložili ich do vlaku bez požiadania. Toto sme ešte nikdy nikde nezažili (ani na Slovensku). Mali sme vopred zakúpené lístky cez internet do prvej triedy, súviselo to s tým, že sme mali v skupine 3 vozíčkárov. Sedadlá boli veľmi pohodlné a široké. Rýchlosť vlaku každý vnímal ináč. Mal som veľmi zaľahnuté v ušiach, ale začal som silno zívať. O niekoľko minút ma to prešlo. Keď vlak dorazil do Paríža, zviezli sme sa najprv električkou a potom metrom. Po príchode do hotela sme išli spať.
Vo štvrtok v Paríži sme navštívili tieto miesta:
Musée de l'Orangerie, Musée d'Orsay. Louvre, Saint Chapelle, Notre Dame
Bolo toho veľmi veľa, mohli sme na každom významnom mieste byť len chvíľu. V každom múzeu by sme mohli zostať týždeň. Urobili sme si veľa pekných fotiek.
Presúvali sme metrom z hotela až do centra a naopak. Obedovali sme v peknej malej reštaurácii so skvelým talianskym jedlom. Bolo veľmi horúco, ale zvládali sme to.
Musím povedať, že Paríž nie je úplne bezbariérový. Je plný krásnych historických pamiatok, ale je špinavý napríklad v porovnaní s Viedňou. Doprava nie je dostatočne bezbariérová. Išli sme najprv do múzea moderného umenia „Musée de l' Orangerie“. V každom múzeu sme mapovali bezbariérovosť. Múzeum Musée du Louvre je svetoznáme. Nestihli sme si celé pozrieť. Boli tam vystavené obrazy známych maliarov, napríklad obrazy Vincenta van Gogha a Mona Líza. Urobil som sa pred týmto slávnym obrazom. Do kaplnky Sainte-Chapelle sa viacerí z nás nedostali, pretože tam stáli ozbrojení policajti so samopalmi a nepustili nás do kaplnky. Nevedeli sme prečo. Niečo sa muselo stať. Vedľa kaplnky sa nachádza Justičný palác.
Išiel som si dať parížsku zmrzlinu spoločne s niektorými účastníkmi našej partie. Potom sme navštívili svetoznámy chrám Notre-Dame. Pomodlil som sa a zapálil som sviečku za svojich blízkych. Katedrála Notre-Dame v Paríži je gotický katedrálny chrám. Výstavba katedrály trvala od roku 1163 do roku 1345 a začal ju Ľudovít VII.. V 19. storočí ju reštaurovali pod vedením architekta Eugèna Viollet-le-Duca. V apríli 2019 katedrálu Notre-Dame zachvátil mohutný požiar. Rekonštrukcia chrámu trvala takmer päť rokov, katedrálu znovu otvorili v decembri 2024. Potom sme už išli do hotela. Čakali sme najprv na autobus, metro a električku. Následne sme išli spať.
V piatok sme cestovali do Versailles. Mali sme vopred zarezervovaný vstup do zámku Versailles na konkrétny čas. Vlak meškal približne hodinu, ale aj napriek tomu boli tamojší zamestnanci ochotní a pustili nás dnu. Bolo to nádherné. Zámok bol prekrásny. Cítil som sa ako v rozprávke. Miestnosti boli taktiež rozprávkové. Bolo tam veľa veľkých miestností, v ktorých bol pôvodný dobový nábytok a na stenách viseli obrovské obrazy. Vedľa zámku sú záhrady Grand Trianon, ktoré sú také obrovské, že sme potrebovali približne 2 hodiny na to, aby sme to všetko prešli a obdivovali si tú nádheru. Bola tam úžasná atmosféra. Prechádzali sme sa po nádherných záhradách. Bolo počuť pri tom hudbu slávnych skladateľov. Znelo to fantasticky. Nachádzalo sa tam veľmi veľa ľudí, predovšetkým v paláci, a my sme stihli za niekoľko hodín vidieť len veľmi malú časť zo všetkého. Prechádzali sme sa v paláci aj v záhradách a predstavovali si spôsob života, akým tu žili králi. V areáli Versailles je vysadených viac než 350 000 stromov a každý rok sa zasadí viac ako 200 000 rastlín a 35 000 krásnych kvetín. Nachádza sa tam krásne, veľké jazero aj s labuťami bielou a čiernou. Boli veľmi prítulné a nechali sa kŕmiť turistami.
Versailles je jedným z najväčších palácov Európy. Ľudovít XIV. (kráľ Slnko) tu vybudoval (nie osobne, ale prostredníctvom desiatok tisíc robotníkov) neuveriteľný areál. Mal zrkadliť jeho slávu a moc. Nachádza sa tu slávna Zrkadlová sála, v nej 357 zrkadiel. Bola dejiskom historických udalostí, vrátane podpisu Versaillskej zmluvy, ktorou sa definitívne ukončila prvá svetová vojna.
Čas plynul veľmi rýchlo a museli sme ísť na vlakovú stanicu, aby sme stihli náš vlak naspäť Vo Versailles bolo nádherne. O šiestej večer sme išli na vyhliadkovú plavbu loďou po Seine. Trvala jednu hodinu. Loď bola bezbariérová. Vychutnávali sme si nádhernú atmosféru a pozerali sa z okna na okolitú prírodu, pamiatky a ostatné okoloidúce lode. Bol tam aj sprievodca, ktorý čítal do mikrofónu vopred pripravený text o významných pamiatkach vo francúzštine, angličtine a španielčine. Bolo to zaujímavé. Keď loď dorazila do cieľa, presunuli sme sa metrom do hotela a išli sme spať.
V sobotu sme navštívili inkluzívnu kaviareň s názvom „Café Joyeux“ (radostná kaviareň). Jedlo a pitie boli veľmi dobré, obsluhovali nás veľmi milí a šikovní mladí ľudia so zdravotným postihnutím. Potom sme už išli autobusom k Eiffelovej veži. Veľmi som sa na ňu tešil. Túžil som ju vidieť naživo, vyviesť sa výťahom na druhé poschodie a pozerať sa na centrum Paríža z výšky. Bol to pre mňa úžasný a nezabudnuteľný zážitok. Konštrukcia a stavba veže je naozaj impozantná. Samotný areál je veľmi pekný. Boli sme desiati. Z toho boli traja vozičkári. Najprv sme absolvovali povinnú bezpečnostnú kontrolu a následne sme sa vyviezli veľkým výťahom na druhé poschodie. Bolo tam veľmi turistov z celého sveta. Napriek tomu nám tamojší zamestnanci vytvárali cestu, aby sme mohli prejsť popri ostatných turistoch. Všetci turisti boli ohľaduplní a púšťali nás dopredu. Nie všetci členovia z našej partie chceli ísť hore. Niektorí mali strach z výšky. Ja som išiel hore s mojím synovcom Jankom. Urobili sme niekoľko pekných záberov z vtáčej perspektívy a rôznych strán na krásne centrum Paríža. Spravili sme si spoločnú fotku. (Všetci členovia partie, ktorí boli s nami na veži). Kúpil som v tamojšom obchode so suvenírmi nejaké drobné darčeky pre svojich blízkych aj seba. Veľmi sa mi na Eiffelovej veži páčilo. Nikdy na to nezabudnem. Spomenul som si na svojho ocka aj dedka, ktorí kedysi v minulosti ju tiež navštívili.
Následne po ceste do hotela sme si išli pozrieť letisko Paríž – Orly, aby sme boli ráno neblúdili a vedeli kadiaľ pôjdeme bezpečnostnú kontrolu. V nedeľu ráno som vstával skoro, pretože sme si museli rýchlo zbaliť všetky batožiny, aby sme nezmeškali lietadlo do Budapešti. Nakoniec sme sa stihli dostaviť na letisko včas. Prešli sme dôkladnou bezpečnostnou kontrolou. Nebolo to jednoduché, pretože trvala dosť a boli v časovom strese. V Paríži na letisku existuje tzv. „Asistenčná služba“, ktorá pomáha ľuďom s rôznym zdravotným postihnutím s pohybovým obmedzením, zrakovým, sluchovým postihnutím, s psychickými poruchami na letisku. Bol tam už nachystaný lietadlový vozík, na ktorý sme sa dostali cez tunel, ktorý bol napojený na predný vchod lietadla. Zamestnanci nám vozičkárom ochotne pomohli nastúpiť do lietadla. Posadili nás na vopred zarezervované sedadlá. Let bol príjemný a zaujímavý. Po celý čas som sa pozeral von z okna. Po prílete do Budapešti pri vystupovaní prisunuli k vchodu kabínkové auto s prepravenými vozíkmi a s vysokozdvižnou plošinou. Personál letiska nám ochotne pomohol. Následne sme sa rozlúčili s kolektívom a cestovali do Košíc. Niektorí z nás išli domov autom a ostatní vlakom.
Bola to úžasná vzdelávacia cesta.
Ďakujem veľmi pekne za všetko všetkým účastníkom, ale aj tým, ktorí túto cestu vymysleli a zorganizovali.
Ďakujem našim úžasným a šikovným osobným asistentom. Bez ich pomoci by sme vôbec nemohli túto veľmi dlhú, úžasnú, ale zároveň veľmi náročnú cestu absolvovať. Osobitne ďakujem svojej sestre Marcelke, synovcovi Jankovi, osobnému asistentovi Jančimu za pomoc, trpezlivosť a ochotu.
Ďakujem pani europoslankyni Ľubici Karvašovej so svojím tímom, SEEDS neziskovej organizácii a slečne Veronike Veslárovej, poslankyni slovenského parlamentu.
Marián Kozák
