"Rozhovor bez bariér", Japonsko, Sapporo rok 2002
V októbri 2002 sa konal v Japonsku 6. svetový kongres občanov so zdravotným postihnutím. Organizovala ho celosvetová organizácia s názvom "Disabled Peoples International", ktorá združuje veľké organizácie v jednotlivých krajinách. Na Slovensku existuje veľmi významné občianske združenie s názvom "Asociácia organizácií zdravotne postihnutých občanov SR". Zakladateľkou tejto významnej organizácie bola pani MUDr. Mária Orgonášová Csc. veľmi významná osobnosť v zdravotnej aj sociálnej oblasti. Reprezentovala Slovensko na významných medzinárodných podujatiach. Venovala sa legislatíve týkajúcej sa ľudí so zdravotným postihnutím. V roku 2002 mi ponúkla možnosť, aby som išiel reprezentovať našich občanov so zdravotným znevýhodnením na svetový kongres, ktorý sa konal v Japonsku v Sappore. Bol som veľmi príjemne prekvapený a ponuku som s radosťou prijal. Išiel som tam spoločne s mojím ockom, ktorý sa tiež veľmi tešil. Okrem nás dvoch sa na tom podujatí zúčastnila aj paralympijská športovkyňa v stolnom tenise Alena Kánová so svojím otcom. Je veľmi šikovná a pracovitá. Má 2 dcéry. Vyštudovala právo. Pred kongresom sme sa osobne nepoznali. V roku 2003 navštívila Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach.
Spoznal som v Sappore známu pani spisovateľku a prekladateľku, ktorá pochádza zo Slovenska. Pani Dana Hashimotová tam žije už vyše 30 rokov. Vyštudovala v Prahe japončinu. V súčasnosti pracuje ako spravodajkyňa pre SR aj ČR. Ovláda plynule maďarčinu aj angličtinu. Porozprávala nám aj o tom, že najväčšie rozdiely medzi Japoncami a Slovákmi sú práve v jedinečných zvykoch ľudí, v ich mentalite. Nehovoria o svojich problémoch na verejnosti, tak ako my. Nezávidia si navzájom. Ak ich trápia nejaké problémy, nikdy nimi nezaťažujú druhých. Toto je ich, dalo by sa povedať životné krédo.
Pani Dana Hashimotová mi preložila z japončiny reláciu vysielanú v súkromnom rádiu o tomto svetovom kongrese, Bol som jedným z viacerých respondentov, ktorí poskytli rozhovor pre toto súkromné rádio. PP - poznámka prekladateľa
Začiatok rozhlasovej relácie.
Slovom Vás sprevádza Kjóko Fukucuová. Každý štvrtok o tomto čase vysielame reláciu "Rozhovor bez bariér", ktorej mottom je: "Odstráňme viditeľné bariéry, odbúrajme bariéry v ľudských srdciach". V Sappore sa uskutočnila 6. svetová konferencia DPI. (Disabled People International – Medzinárodná organizácia ľudí so zdravotným postihnutím). Dnes sme do štúdia pozvali členku Sekretariátu Organizačného výboru pani Horikawovú. Prajem dobré ráno a vítam Vás u nás v štúdiu! - Dobré ráno! Ďakujem! - Ako som sa našim poslucháčom minulý týždeň priznala, pani Horikawová mne, Fukucuovej pomáhala počas DPI ako tlmočníčka, - (smiech) - hovorí totiž výborne po anglicky. - To predsa nie je pravda! - A veruže je, vynikajúco! Pani Horikawová, čím to je, že tak dokonalo ovládate angličtinu? - Neviem, či sa dá hovoriť o dokonalosti, ale keď som mala 17 rokov, bola som na Novom Zélande - Ako dlho ste tam pobudli? - Desať mesiacov a niečo. - Takže ste prerušili štúdium? - To práveže nie, škola sama mala v učebných osnovách povinný študijný pobyt v zahraničí. - Čože? Aha! - Takže celá trieda, 39 žiakov, muselo či chcelo, či nechcelo, ísť. - Čože? To je neuveriteľné! Kde je tá škola? - Tá je v Osake. Takže takto som aj ja bola vyslaná a 10 mesiacov som bola nútená učiť sa po anglicky. - Aha, tak takže to bolo! - Áno. A okrem toho, že som sa naučila po anglicky som tam ešte pribrala 13 kilogramov. - (smiech) - Doma ma potom obdivovali práve skôr pre toto. - Hmmm! Bolo to teda po všetkých stránkach veľmi plodných 10 mesiacov... -(smiech) - A potom ste nemuseli opakovať ročník? - Nie, opakovať som nemusela, postúpila som ďalej a potom som pokračovala v angličtine pomocou rádia, televízie a podobne. Je to síce taká "angličtina na prežitie"... - Aha, čiže takpovediac naozaj živá angličtina, však? - (smiech) - Pani Horikawová, pri tejto príležitosti ste však nepôsobili ako dobrovoľná tlmočníčka, ale ako členka Sekretariátu Organizačného výboru. Vzhľadom na to, že ovládate aj angličtinu, boli ste predsa významná pracovná sila aj na tomto poli. - Áno, ako hovoríte, mala som príležitosť aj takto pomáhať. - Čo sa týka samotného Organizačného výboru, počula som, že začal svoju činnosť vlastne už pred štyrmi rokmi. - Áno, ako hovoríte. Predseda nášho Sekretariátu sa začal venovať príprave vlastne už pred desiatimi, nie, jedenástimi rokmi. Ja som sa zapojila pred štyrmi rokmi, ale musím povedať, že napriek tomu, že sme začali vlastne úplne z ničoho, len tak na kolenách, vďaka úžasnej ochote a nezištnej pomoci ohromného počtu obyčajných ľudí sme vyrástli do týchto rozmerov a dokázali sme teda realizovať samotnú konferenciu. Mám pocit, akoby som bola svedkom toho, ako sa malé bábätko, batoliatko postupne vyvíjalo a rástlo, až dospelo a prezentovalo sa na javisku svetovej veľkosti. - Naozaj, ako hovoríte! - Myslím si, že všetci to takto cítili, ale keď celá konferencia úspešne prebehla, skončila, to bol úžasný pocit naplnenia, radosti... - Aha! - Ja som sa s Vami v ten deň na dejisku konferencie zoznámila, poprosila o pomoc a vlastne sme sa spolu po tých priestoroch pohybovali. Myslím si, že to bol samozrejme cieľ výsledok Vašej štvorročnej práce, ale kadiaľ sme chodili, všade sme narážali na Vašich známych, ktorým ste sa Vy prihovárali. Viete, ako to vlastne je, čo sa mňa týka, tu sa Vám odvážim priznať, v mojom okolí nieto ani vozíčkarov, ani inak postihnutých ľudí, preto si vždy akosi uvedomím, že sa neviem naozaj uvoľniť. - Áno, rozumiem Vám. - A to ma mrzí, to by tak nemalo byť. Cieľom má byť srdce bez bariér...Preto som sa aj ja vydávala tam na dejisko konferencie, aby som sa tých bariér v sebe samej zbavila, skúšala som seba samú, ale také jednoduché to samozrejme nie je...Pritom Vy, pani Horikawová, evidentne vôbec žiadne bariéry v sebe nenosíte. - (smiech) - Naozaj žiadne bariéry u Vás nie je cítiť. - No viete, ja sa správam k ľuďom od prírody skôr dotieravo... - (smiech) - Nie, nie, to že ste bez bariér, to pokladám za úžasné, hovorím to v pozitívnom zmysle. - Naozaj? Viete, ale na začiatku, čo sa týka vozíčkarov, alebo napríklad hluchonemých či slepcov, voči takto, telesne postihnutým osobám, pri komunikácii s nimi, som od začiatku nemala nijaké väčšie zábrany. Naproti tomu, to sa týkalo vlastne aj celej práce na prípravách tejto konferencie, duševne postihnutí ľudia, mentálne postihnuté osoby, tie sa k organizácii, ku konferencii dostávali len veľmi ťažko. Takže aj ja som mala zo začiatku naozaj veľké zábrany, nevedela som, ako s takýmito ľuďmi komunikovať, ako sa k nim správať... - Takže sa dá povedať, že, úprimne povedané, je treba mať určité skúsenosti, treba si zvyknúť? - Áno, ako hovoríte. Po štyroch rokoch práce som si naozaj zvykla. Napríklad istý mentálne postihnutý mládenec na mňa stále pokrikuje: "Hej, slečinka!" a je ku mne veľmi milý. - (smiech) - Toho som bola aj ja svedkom a veľmi som Vás obdivovala. Neviem presne, snáď pred dvoma týždňami sme o tom tak letmo pohovorili, ale... Ten vozíčkar, dá sa to tak povedať? Je trochu postihnutý aj mentálne, viete, ktorý, čo nám ukazoval fotografiu svojho dieťatka. - Áno, áno, viem. - Viete, na mobile, na obrazovke mal fotku svojho bábätka, ale mobil mal vo vrecku a sám si ho nedokázal vybrať, hovoril Vám:" Vo vrecku mám mobil a na ňom je môj potomok, vyberte mobil a pozrite sa!" Vy, pani Horikawová, ste vybrali mobil a tam bolo bábätko, naozaj ako anjeliček krásne a on vravel: "Však je zlaté? Že sa na mňa podobá?" Mňa to naozaj ohromilo, najskôr sám ten fakt, to predsa nie je pravda! myslela som si. Ale táto myšlienka, ktorá ma prvá napadla, to by bolo predsa hrozne netaktné voči nemu, keby toto nejako zachytil, však? - Nie, nie, to vôbec nie, - Naozaj? - on by si z toho naozaj nič nerobil, on, ten mládenec sa volá Macui, dá sa povedať, že stretnutie s ním bolo pre mňa takmer rozhodujúce, práve vďaka nemu sa z môjho srdca vytratilo množstvo bariér, on je jedným z tých postihnutých, ktorí vedia srdcia otvárať, to bolo moje šťastie, že som sa s mnohými takými stretla. - Naozaj, aj ja som intenzívne cítila, že on sa na nás obracia s otvoreným srdcom. - Áno, iste je to tak, ako hovoríte. - Preto som sa na druhej strane akosi hanbila za moje počiatočné rozpaky. - Áno, tomu rozumiem. To sa stáva. - "Som ženatý a mám dieťa, tu čakám na mobile na ďalší záber", to je predsa fantastické, to sa mi veľmi páčilo. - Áno, to je naozaj... - Môžeme sa o tom naozaj takto baviť? - Môžeme! Ten fakt, že Macui je otcom, to je proste fantastické, podľa môjho názoru, naozaj. - Naozaj si to aj Vy tak myslíte? Cítite to tak isto, ako ja? - On sám sa chváli: "Aj ja som sa predsa stal otcom!" - Však? - A ešte len tak prehodil, že keď sa narodí ďalšie, že nám ho tiež ukáže a odišiel. Ja som sa vybrala za ním, išla som proste za ním, pretože ma úžasne zaujal, vybrala som si ho. Videla som, ako sa baví s každým ako so starým známym. Vôbec nijaké zbytočné ohľady, či vozíčkar, či postihnutý, nič. - Nie, žiadne ohľady, proste normálne. - To zapôsobilo na mňa tentokrát naozaj nesmierne silne, ako každý s každým komunikuje, ako sa navzájom k sebe správajú. - To som rada. - Naozaj, to bolo tentokrát pre mňa asi najzaujímavejšie, rozhovory, komunikácia organizátorov, členov štábu a samotných účastníkov. Práve to bola pre mňa taká skúsenosť, ktorú by som inak nenadobudla, nezískala na žiadnom kurze, na žiadnej prednáške, iste nikde. - Myslím si, že máte pravdu. V Japonsku je ešte dominantná taká predstava, akože "svet postihnutých" zvlášť a naproti tomu "svet zdravých". Ako dva od seba izolované rozmery. V priestoroch dejiska to práveže tak nebolo, žiadna separácia, naopak, úplná integrácia, človek to tam mohol proste zažiť na vlastnej koži, preto bolo aj pre mňa nesmiernym prínosom tam už len fyzicky byť. - Áno, tak je to. Takže aj toto medzinárodné stretnutie sa podarilo uskutočniť už po šiesty krát a asi aj preto sa ho tentokrát zúčastnilo tak veľa delegátov z mnohých krajín sveta. Skutočne sem prišlo veľa zahraničných účastníkov. My sme uskutočnili svoju reportáž, asi takým spôsobom, že sme sa proste prihovorili delegátom, ktorých sme v priestoroch dotyčného zariadenia stretli, bez akejkoľvek prípravy, bez toho, že by sme ich boli predbežne požiadali o rozhovor. Vybrali sme si ich celkom náhodou, pretože tam jednoducho boli. - Áno. - Takže si ich najskôr vypočujme. A samozrejme, nakoľko ani ja po anglicky nerozumiem, poprosíme pani Horikawovú, aby sa najskôr ujala iniciatívy, aby sa spýtala, a potom aby nám preložila, čo opýtaní účastníci odpovedali. PP: tu interview v angličtine s účastníčkou z Brazílie, resp. USA, tomu rozumiete, neprekladám. - Táto dáma bola prvou účastníčkou, ktorej sme sa skúsili prihovoriť. V skutočnosti to bola delegátka, ktorá tu prezentovala svoj príspevok. - Veru tak. - To bola náhoda, to sme nevedeli. Zaskočilo nás to, hneď na začiatku sme narazili na takú významnú osobnosť. - Aj ja som bola zaskočená, keď sa nám predstavila. Takže pani Los-Angela (PP:?), pôvodom z Brazílie, v súčasnosti žije v USA. Najskôr hovorila, čo počujeme vlastne od všetkých účastníkov, že konferencia je perfektne pripravená, že je vynikajúco zorganizovaná, že je tým fascinovaná. V Japonsku je teraz po prvýkrát, a keď som sa pýtala na jej dojmy, tak hovorila, že dorazila práve včera, že zatiaľ nebolo času, veľa toho nevidela, ale že ľudia tu sú veľmi prívetiví, usmievaví, príjemní, že všetko, čo tu vidí a počuje, je pre ňu nové.. - Naozaj, aj tejto účastníčke, vlastne sa jej stále niekto prihováral. Tesne pred nami dávala interview nejakému inému médiu a hneď po nás ju zase pristavovali ďalší. Mysleli sme si, že sú to jej starí známi, ale nebolo tomu tak. Jednoducho sa každý intenzívne snažil využiť príležitosť stretnúť sa tu s ľuďmi z najrôznejších kútov sveta. To nadšenie, tá sršiaca energia, to bolo niečo neuveriteľné. - Veru, tak je to. Aj ona. Len čo skončila rozhovor s nami a poberala sa vo svojom vozíčku na odchod, privalil sa ktosi ďalší a požiadal ju o rozhovor. Dúfajme, že ju to príliš nevyčerpá. - Takže to bola naša prvá opýtaná. Skúsme si teda vypočuť niektorého ďalšieho delegáta. PP: nasleduje interview s Vami v angličtine, tomu rozumiete, anglickú časť neprekladám. Akurát vysvetlenie významu slova "junior" tlmočníčka najskôr nepochopila správne, myslela si, že je to skutočne krstné meno, ako sa to používa v Amerike, preto tlmočí priebežne. - Meno Junior sa skracuje na „Jun,“ preto ho tak volajú. PP: tu po vašom vysvetlení, že "mladý a starý" čiastočne pochopila - Aby bolo jasné, či ide o mladého, alebo starého. PP: pokračuje interview v angličtine o počasí, o tom, ktorej sekcie sa zúčastníte, o Vašej práci atď. - Takže to bol náš druhý opýtaný účastník. Ako počujete, každý z delegátov víta príležitosť, vyjadriť svoju mienku, nikto nie je skúpy na slová. - Áno, ako hovoríte, odpovedajú s radosťou, nešetria slovami. - Takže, čo teda hovoril? - On prišiel zo Slovenska a ako som už hovorila pri prvej delegátke, najskôr hovoria všetci z nich o svojich dojmoch, ktoré sú v podstate rovnaké. Že tak mesto a ľudia, ako aj príroda sú krásne, výborné, že táto konferencia je výborne zorganizovaná. Aj on nás najskôr takto pochválil. Ďalej, čo sa týka sekcie, ktorej sa zúčastňuje, to je osobná asistencia, čo znamená jednu formu sociálnych služieb, tej sekcie konferencie sa zúčastnil. Ja som sa nad tým tak zamyslela, prečo práve v tejto, na čo on potom hovoril o svojom povolaní. Najskôr že je študentom, študuje odbor, niečo ako "sociálny pracovník", pričom zároveň pracuje ako manažér osobnej asistencie, takže je vlastne zamestnaný. Zrejme sa teda zúčastnil tejto sekcie, aby získal pre svoju prácu nové informácie, skúsenosti. Keď som sa ho spýtala, čo si myslí, že by bolo potrebné v našom meste, v Sappore, aby sa zbavilo bariér, odpovedal asi nasledovne: "Že je potrebné zbaviť mesto fyzických bariér, to je samozrejmé, ale zároveň veľmi dôležité je tiež to, aby rástol počet ľudí bez bariér vo vlastných srdciach, čiže ktorí sa zbavia bariér v sebe. Pretože čo sa týka fyzických bariér, napríklad vhodného zariadenia, bezbariérovej výstavby, to sa dá vyriešiť peniazmi. Vážnejším problémom, ďalšou riešiteľnou otázkou sú bariéry v srdciach ľudí. Aby sa realizoval ideál rovnakých možností pre všetkých, aby sa každý jedinec vedel uplatniť, aby dostal šancu, nevyhnutnou podmienkou pre to sú práve srdcia bez bariér. Takto mi asi odpovedal. - Áno, iste má pravdu. Pri výraze "bezbariérový" nás najskôr napadne to fyzické, rukolapné, že to treba odstrániť. Ďalej snáď, "srdcia bez bariér", aby sme sa zbavili predsudkov. Avšak postihnutí ľudia sami si zrejme prajú predovšetkým pracovné príležitosti, vyhovujúce pracovné prostredie, možno to je pre nich to najdôležitejšie. - Áno, myslím si, že máte pravdu. Aj keď má človek s určitou indispozíciou chuť niečo konkrétneho robiť, aj keď sa snaží nájsť v živote uplatnenie, kvôli svojmu postihnutiu často nedostane šancu, nemôže sa realizovať. Často sa tak stáva, aj napriek tomu, že sú materiálne predpoklady splnené, že fyzicky by to aj bolo možné, ale napríklad kolegovia, spolupracovníci sami rozhodnú, že napríklad tento človek sa pre túto prácu nehodí, že ju so svojim postihnutím nedokáže robiť a podobne. Toto je trápenie, ktoré postihnuté osoby sužuje často najviac, to počujem naozaj takmer od každého. - Aj tento opýtaný delegát je vozíčkarom a okrem toho má menšiu zrakovú vadu. Aj počas nášho interview, spolu s pánom, ktorý ho sprevádzal, nás požiadal aj o spoločnú fotografiu. A viete čo, tú fotku nám pred pár dňami dokonca aj poslal mailom. Potom ju pošlem ďalej aj Vám, pani Kjóko, teraz, keď si ju pripomeniem, naozaj dobre zachytila atmosféru dejiska konferencie, aj to pozadie, ten čulý ruch, ten zvuk. Myslím si, že je typické aj to, ako tento delegát, že si účastníci vybrali väčšinou tie sekcie, ktoré mohli byť pre nich konkrétnym prínosom aj v ich profesii, pri ich práci. - Áno, tak je to. A tento delegát bol okrem toho mimoriadne otvorený, príjemný, bolo mi naozaj potešením sa s ním rozprávať. - Ako ukazoval na svoje meno, že "pozrite sa, Jun, Jun," ako ho objasňoval. - Viete, totiž jeho pán otec sa volal tiež Marián. Takže preto, aby bolo možné rozlíšiť otca a syna, že preto si sám vymyslel takéto riešenie, že on je junior. - Aha, takže je bežné, že majú deti rovnaké krstné mená, ako ich rodičia? PP: V Japonsku je to absolútne vylúčené, preto to Japoncov prekvapuje. - Áno, to je bežné. - Neuvedomujú si, že tým dôjde k rôznym komplikáciám? - Viete, preto majú cudzinci často dlhé mená, však? - Keby dali rodičia deťom iné mená, nemuseli by pridávať junior, no nie? - Áno. A zaujímavé, ten pán, asistent, to bol jeho otec, však? - Áno. To bol pán otec, naozaj príjemný pán, iste veľmi nežný otec, však? - Áno, veľmi príjemný pán to bol. Predstavte si, dvaja, lietadlom, aj finančne náročné, aj ten dlhý čas...Naozaj, kde všetci berú toľko energie. Boli napríklad aj delegáti z Afriky, ktorým trvala cesta lietadlom so všetkým dohromady 24 hodín a potom, aby sa dostali domov, musia ešte 7 hodín autobusom. - Veru, boli aj takí. - To je ohromné, nepredstaviteľné. - Naozaj energickí. Toľko sily, výdrže! - Po tomto rozhovore som váhala, či máme ešte niekoho o interview požiadať, ale požiadali sme. Takže poďme k ďalšiemu delegátovi. - Dobre, poďme. - Takže ďalší delegát. PP: interview v angličtine - Angličtina je naozaj mojou slabou stránkou, napriek tomu som aj ja badala, že je výslovnosť tohto delegáta veľmi ťažko zrozumiteľná. - (smiech) - Interview ešte pokračuje, ale najskôr nám snáď preložte to, čo doteraz povedal. - Pochádza z Nepálu, je vo funkcii, ako predseda Asociácie postihnutých osôb v Nepále. V Japonsku je tentokrát druhý raz, prvýkrát tu bol v rámci nejakého školenia pre vedúce kádre, strávil 52 dní v Tokiu, hovoril, v "Hatagaji". - Čože? V Hatagaji? - V Hatagaji. - Nie je to nejaký omyl? - Áno, hovoril, že v lokalite Hatagaja má svoje ubytovacie a vzdelávacie zariadenie JICA. - Naozaj? Takže to nebola ani Setagaja, ani Hakata? Tak to som spôsobila veľké faux pas, keby to bolo možné, rada by som sa mu ospravedlnila. - Hovoril, že v Sappore sú taxíky aj autobusy dobre uspôsobené pre služby aj postihnutým osobám, že bol naozaj veľmi prekvapený. - Áno, naozaj? - Myslím, že ide v jeho prípade o mimoriadne zainteresovanú osobu. Rozprával totiž, že v ich krajine sú internet a podobné technické vymoženosti len veľmi ťažko dostupné, a preto že veľmi ťažko môžu sledovať, čo nového sa na pôde OSN v súvislosti s problematikou postihnutých osôb práve deje. Bol naozaj veľmi nadšený z tejto možnosti, že sa tu dozvedel najnovšie informácie. Na mňa mimoriadne zapôsobili jeho slová o tom, že jeho krajina, to je rozvojový štát, že sa tam musia naozaj všetkému ešte len naučiť. Zároveň, že si však veľmi praje, aby sa ľudia vo vyspelých krajinách, ako v USA, v Kanade, či napríklad v Japonsku tiež učili, snažili, aby tiež bádali po spôsoboch, ktorými by sa dalo postihnutým v rozvojových krajinách čo najefektívnejšie pomôcť. Že "aj my sa budeme veľmi snažiť, ale aj od vás očakávame takéto úsilie, snahu pomôcť". Úplne som sa do jeho reči započúvala, zabudla som pri tom, že som tam vlastne v úlohe reportéra. Bol naozaj veľmi zanietený za správnu vec. - Aha, tak o tom rozprával. - Áno. - Takže interview ešte pokračuje, počúvajme ďalej. PP: pokračuje rozhovor s tou istou osobou v angličtine. - Dnes predstavujeme poslucháčom dojmy a názory účastníkov DPI. Takže čo nám povedal tento delegát ďalej? - Takže pokračoval v načatej téme asi v tom zmysle, že svet sa musí venovať problematike postihnutých, že výskumy v tejto oblasti majú stále pokračovať, viesť k postupnému zlepšovaniu. Ďalej, keď som sa spýtala, aké by videl možnosti pre zlepšenie situácie v tomto meste, v Sappore, odpovedal, že tu pobudol zatiaľ len veľmi krátko, že ho vlastne vôbec nepozná, ale že čo sa týka najbližšieho okolia dejiska konferencie, tu je bezbariérovosť realizovaná dokonale. Tak povedal, že zatiaľµ nič nevidel, kam by sa ako postihnutý nemohol dostať. Tiež povedal, že centrum Sappora si plánuje aspoň zbežne prehliadnuť, keď sa bude vracať z týchto priestorov do hotela. Mňa by zaujímalo, aký dojem naňho urobilo práve centrum Sappora, pretože tam je realizácia konceptu bezbariérovosti podstatne komplikovanejšia. - To mal naozaj pravdu, čo sa týka okolia dejiska konferencie. Aj ja som si pri spiatočnej ceste po reportáži v priestoroch zariadenia „Kitaéru“ overila jeho slová. Ide sa sem linkou metra „Tóhó“, tá je vybavená samozrejme výťahmi pre vozíčkarov, takže som sa presvedčila, že mal pravdu. Zariadenie „Kitaéru“ vôbec po rôznych stránkach naozaj dobre spĺňalo podmienky, nevyhnutné pre realizáciu daného podujatia. - Áno, tak sa vyjadrovali aj všetci delegáti, že toto zariadenie je pre dané podujatie naozaj perfektne vybavené. Naozaj takto hovorili všetci. - Takže dnes sme našim poslucháčom predstavili troch účastníkov konferencie, aj keď to bolo len veľmi letmo a nedôsledne. Svetová konferencia DPI sa tu týmto skončila, to však vôbec neznamená, že tým všetko končí. Pani Horikawová, však? - Veru, máte pravdu, toto hnutie musí pokračovať ďalej, musí sa rozvíjať, aby prinieslo naozaj potrebné výsledky. - Rada by som si vypočula tiež Vaše rozprávanie o tom, čomu sa bude teraz, teda po skončení konferencie venovať. Organizačný výbor, všetci jeho členovia a podobne. Dnes ste nám pomáhali vo funkcii reportéra i tlmočníka zároveň pri našich rozhovoroch. Na budúce si Vás opäť radi vypočujeme, poprosíme vás o rozhovor na inú tému. - Ďakujem za pozvanie, rada ho prijmem. - "Rozhovor bez bariér". Dnes sme si v ňom vypočuli členku Organizačného výboru pani Horikawovú. Ďakujeme Vám pekne. - Ja ďakujem Vám.
Koniec relácie.
Marián Kozák
