Účasť na svetovom kongrese občanov so zdravotným postihnutím v Japonsku v roku 2002

Účasť na svetovom kongrese občanov so zdravotným postihnutím v Japonsku v roku 2002
Písmo: A- | A+

Sloboda od bariér

V októbri 2002 sa konal v Japonsku 6. svetový kongres občanov so zdravotným postihnutím. Organizovala ho celosvetová organizácia s názvom "Disabled Peoples International", ktorá združuje veľké organizácie v jednotlivých krajinách. Na Slovensku existuje veľmi významné občianske združenie s názvom "Asociácia Organizácií  Zdravotne Postihnutých Občanov SR". Zakladateľkou tejto významnej organizácie bola pani MUDr. Mária Orgonášová Csc. veľmi významná osobnosť v zdravotnej aj sociálnej oblasti. Reprezentovala Slovensko na významných medzinárodných podujatiach. Venovala sa legislatíve týkajúcej sa ľudí so zdravotným postihnutím. V roku 2002 mi ponúkla možnosť, aby som išiel reprezentovať našich občanov so zdravotným znevýhodnením na svetový kongres, ktorý sa konal v Japonsku v Sappore. Bol som veľmi príjemne prekvapený a ponuku som s radosťou prijal. Išiel som tam spoločne s mojím ockom, ktorý sa tiež veľmi tešil. Okrem nás dvoch sa na tom podujatí zúčastnila aj paraolympijská športovkyňa v stolnom tenise Alena Kánová so svojím otcom. Je veľmi šikovná a pracovitá. Má 2 dcéry. Vyštudovala právo. Pred kongresom sme sa osobne nepoznali. V roku 2003 navštívila Detský klub ZPDaM.

V Japonsku som predtým ešte nikdy nebol. Keď nadišiel deň odchodu, bol som trochu nervózny, cítil som veľkú zodpovednosť, ale veľmi som bol nadšený. 

Z Košíc sme spolu s ockom vyrazili autom do Bratislavy približne okolo poludnia. Cesta trvala približne 6 hodín. Večer sme sa ubytovali v Domove sociálnych služieb na Mokrohájskej ulici. Boli sme tam prvýkrát. Ubytovanie v tom zariadení v tej dobe poskytovali aj pre tých ľudí s postihnutím, ktorí potrebovali len prenocovať. Spali sme tam jednu noc. Na druhý deň ráno sme vyštartovali autom do Viedne na letisko "Schwechat". Auto sme zaparkovali na tamojšom platenom parkovisku. Ponáhľali sme sa do letiskovej haly, aby nám skontrolovali kufor aj príručnú batožinu. Následne sme prešli takou chodbičkou priamo do lietadla. Bez problémov som doň nastúpil. Neboli tam žiadne schody. Vzápätí ma posadili na takú špeciálnu stoličku a preniesli ma priamo na konkrétne vopred zarezervované sedadlo. Najprv sme išli do Frankfurtu (v Nemecku). Pred samotným letom nám ocko kúpil 10 žemlí. Jedna vtedy stála 1€. Po prepočte na koruny to bolo 24 korún. Ocko sa zasmial a povedal mi: "Majko, také drahé žemle sme ešte nikdy nejedli!". Odtiaľ sme cestovali 10 hodín priamo do Tokia. Tam je o 7 hodín viac ako na Slovensku. Leteli sme cez viaceré krajiny aj časové pásma. Počas dlhej cesty som si krátil čas pozeraním japonských filmov v angličtine. Mal som k dispozícii slúchadlá. Súbežne som sledoval aj interaktívnu mapu, ktorá ukazovala presný pohyb lietadla, jeho výšku, rýchlosť aj miesto, kde sme sa práve vtedy nachádzali. Leteli sme aj počas noci. Bol to pre mňa úžasný zážitok. Nad ránom sme mali možnosť pozorovať východ slnka počas letu. Keď sme konečne pristáli v Tokiu, rýchlo sme si išli kúpiť letenky na ďalšie lietadlo, ktoré smerovalo z hlavného mesta do Sappora. Je to piate najväčšie mesto v krajine. Tento let trval približne 90 minút. Vtedy sme cestovali asi 50-ti vozičkári v jednom lietadle. Trpezlivo každého naložili. Bolo to niečo neuveriteľné. Nikdy predtým som nič také nezažil!

Keď sme pristáli v našej cieľovej destinácii, bol už večer. Na letisku už na nás čakal bezbariérový taxík. V Japonsku jazdia autá po ľavej strane, podobne ako je to vo Veľkej Británii alebo v Austrálii. Veľmi zvláštne bolo, že náš hotel sa nachádzal približne až 40 km od letiska. Išli sme iba po diaľniciach, ktoré boli spoplatnené. Nevideli sme žiadne dediny. Večer sme sa ubytovali v našom hoteli. Vopred sme mali zarezervovanú izbu cez internet.

Na druhý deň ráno sme sa naraňajkovali a odviezli sme sa bezbariérovým taxíkom na miesto konania kongresu. Bola to veľká olympijská športová hala, kde sa konali Zimné olympijské hry v roku 1972.

Na kongrese sa zúčastnilo vyše 3000 účastníkov so zdravotným znevýhodnením v sprievode svojich osobných asistentov alebo rodinných príslušníkov zo 109-tich krajín z celého sveta. Komunikácia prebiehala prevažne v angličtine. Bolo zabezpečené tlmočenie aj do ďalších jazykov a to: francúzštiny, španielčiny, japončiny, čínštiny a kórejčiny, ale aj do anglického posunkového jazyka a do japonského posunkového jazyka. Atmosféra bola vynikajúca. Vyše 1000 dobrovoľníkov bez postihnutia pomáhalo zabezpečovať bezchybnú a plynulú organizáciu kongresu. Boli rozdelení do viacerých skupín podľa toho, ktorú oblasť mali na starosti. Bol to výborný nápad, pretože každý hneď vedel ľahko nájsť toho konkrétneho človeka, keď potreboval niečo riešiť.

Dobrovoľníci v bielej uniforme mali na starosti komunikáciu v anglickom jazyku. Dobrovoľníci v ružovej bunde mali na starosti prepravu bezbariérovými mikrobusmi. V modrých uniformách boli oblečení tí, ktorí mali pod kontrolou registráciu všetkých návštevníkov podujatia. Čierny odev mali na sebe tí, ktorí boli zodpovední za kompletnú technickú stránku (všetky mikrofóny, káble, osvetlenia atď.). V zelenom boli tí, čo zabezpečovali jedlo. Počas celého podujatia rôzne firmy vystavovali rôzne kompenzačné pomôcky, predovšetkým mechanické vozíky a rôzne mobilné telefóny uľahčujúce komunikáciu ľudí s poruchami reči.

Na tomto veľkolepom stretnutí občanov so zdravotným postihnutím sa premietal náš významný dokument s názvom "Agentúra osobnej asistencie v Slovenskej Republike" v anglickom jazyku. Malo to veľký úspech. Len pre zaujímavosť, mnohí dovtedy nevedeli, kde sa vlastne Slovensko nachádza. Zistil som, že pre Japoncov a iných obyvateľov Ázie sú Slováci exotickí. Ilustroval by som to na jednej príhode. Keď som sa zoznámil s jednou pani zo Singapuru, tak sa ma po anglicky okrem iného spýtala, či našim materinským jazykom je angličtina a bola veľmi prekvapená, že nie je. Slovák sa po japonsky povie "Sulovakodžin", "koniči wa" znamená dobrý deň, "sajó nara" - dovidenia, "arigató" - ďakujem, "ohajó gozajmas" - dobré ráno.

Kúpil som si pred cestou konverzačnú príručku japončiny a naučil som sa niekoľko japonských fráz, ktoré som využil v komunikácii s domácimi obyvateľmi, nakoľko viacerí z nich vôbec po anglicky nerozumeli. Napriek tomu, som mal tú česť, poskytnúť rozhovor v angličtine pre japonské rádio aj televíziu.

Najviac sa diskutovalo o tom, že občania so zdravotným postihnutím sú rôzni a keďže každé postihnutie je naozaj individuálne, chce to ku každému špecifický prístup so všetkým, čo k tomu patrí. Hovorili sme tiež o tom, že všetci zdravotne postihnutí majú právo na nezávislý život, na rovnaké príležitosti, "právo na právo" (nie vo všetkých krajinách sveta je to samozrejmosťou, pretože nie všade majú ideálne zákony) a aj právo bojovať za seba a podobne.

Získal som veľa zaujímavých kontaktov z celého sveta. Zaujali ma informácie, ako riešia problémy v konkrétnych krajinách. Napríklad v mnohých ázijských štátoch v tom čase bol ešte stále nedostatok organizácii pre telesne postihnutých. Diskutovali sme aj o rôznych problémoch, najmä o ľudských a architektonických bariérach a nezávislom živote, osobnej asistencii. V takej vyspelej krajine, akou Japonsko určite je (to chcem zdôrazniť), nie je problém so samostatnosťou zdravotne postihnutých. Zistil som, že vo vyspelých krajinách ako napríklad v Thajsku, môžu cestovať všade.

Chodníky v Sappore boli absolútne bezbariérové, dokonca dlažba bola prispôsobená aj pre nevidiacich (tzv. chodiace drážky). Nebol problém dostať sa ani do obchodov. Sú v tejto oblasti naozaj vyspelejší, najmä v spôsobe a systéme dopravy. Japonci sú usilovní a obdivuhodní v organizácii práce aj času. K dispozícii bolo asi 30 autobusov a 30 taxíkov. Ľudia boli rozmiestnení v rôznych hoteloch a bolo potrebné ich zviesť do už spomínanej kongresovej haly. V tom čase v Košiciach nízko podlažné autobusy ešte neexistovali, preto sme ich tak obdivovali. Pomáhali všetkých vozičkárov veľmi trpezlivo a bez stresujúcich momentov naložiť aj vyložiť. Taxíky boli priestranné. Organizácia bola bezchybná, taká perfektná, že v nás vzbudzovala nesmierny obdiv. Hotel bol bezbariérový, útulný, moderne vybavený, bolo samozrejmosťou nastaviť si do kúpeľa presnú teplotu vody, alebo taká maličkosť ako voňavý toaletný papier.

Čo by som chcel vyzdvihnúť, je správanie sa Japoncov nielen voči sebe navzájom, ale aj k nám. Sú úplne iní ako my. Neprestajne sa usmievajú, pri pozdrave sa uklonia (nepodávajú si ruky). Je to ich (pre nás zvláštny) zvyk a musím povedať, že je veľmi dobrý. Vlastne ešte pred komunikáciou vzdáte úctu tomu druhému. Aj keď neovládali dobre anglický jazyk, získali si nás týmto prostým gestom, vychádzajúcim z ich prirodzenosti. Bolo to pre našu kultúru veľmi nezvyčajné, ale trošku aj smiešne. Ocko mi vtedy povedal: "Keby som sa u nás na Slovensku takto stále ukláňal, ľudia by si o mne mysleli, že som sa úplne zbláznil!".

Ďalší zážitok, ktorý sa mi spája s týmto pobytom je jedenie s paličkami. Snažil som si nabrať nejaké jedlo medzi dve paličky, ale neúspešne! Ešteže v Japonsku poznajú lyžičku, vidličku aj nožík! Ochutnal som tradičné japonské suši aj krevety (ryby). Suši je vlastne varená ryža spojená so špeciálnou sladkokyslou omáčkou. Slovo suši v doslovnom preklade z japončiny znamená „kyslá chuť".

Spoznal som v Sappore jednu pani, ktorá pochádza zo Slovenska. Žije tam už vyše 30 rokov. Vyštudovala v Prahe japončinu. V súčasnosti pracuje ako spravodajkyňa pre SR aj ČR. Ovláda plynule maďarčinu aj angličtinu. Porozprávala nám aj o tom, že najväčšie rozdiely medzi Japoncami a Slovákmi sú práve v jedinečných zvykoch ľudí, v ich mentalite. Nehovoria o svojich problémoch na verejnosti, tak ako my. Nezávidia si navzájom. Ak ich trápia nejaké problémy, nikdy nimi nezaťažujú druhých. Toto je ich, dalo by sa povedať životné krédo.

Videl som veľké rozdiely medzi Európou a Japonskom najmä v technickej vyspelosti. Rozdiely boli aj v obrovských vzdialenostiach medzi jednotlivými mestami tejto veľkej a pozoruhodnej krajiny. Mal som dojem, že lietadlá tam používajú tak často ako my autá. Najväčšie rozdiely sú práve v jedinečných zvykoch ľudí, v ich mentalite. Neprezentujú problémy tak ako my. Nepostrehol som tam závisť. Oni určite tiež majú svoje problémy, ktoré vedia riešiť kultivovaným spôsobom.

Dozvedel som sa jednu veľmi zaujímavú vec. Pri rozhovore, ktoré som robil pre japonské rádio a pri ktorom bol aj môj ocko, sme sa obidvaja predstavili. Mali sme veľké vizitky zavesené na krku. Boli na nich napísané naše mená v angličtine aj japončine. Marián Kozák junior a Marián Kozák senior. Vtedy sa tá pani redaktorka veľmi začudovala, že máme s ockom rovnaké mená. V Japonsku je absolútne zakázané mať rovnaké meno po matke alebo po otcovi.

Ak porovnám život telesne postihnutého človeka v Japonsku počas nášho pobytu a u nás, je to veľký rozdiel. Na tých miestach, ktoré som navštívil, som si nevšimol, žeby človek so zdravotným znevýhodnením mal problémy s pohybovaním sa po meste. V Sappore bol program veľmi nabitý, ale predsa len som chcel aspoň niečo vidieť z mesta. Predstavte si, len mňa s ockom do centra odviezol autobus bez toho, aby sa niekto začudoval, že nie je kapacitne vyťažený. Neviem si predstaviť, že by to u nás bol ochotný urobiť šofér pre jedného človeka. Videli sme tamojšiu televíznu vežu aj veľkú fontánu. Krásne upravené trávniky a niekoľko obchodov. V rámci kongresu nám Japonci ukázali niečo z ich kultúry aj umenia. Bolo to pre nás fascinujúce. Napríklad aj to, že "zdraví" ľudia v jednom z programov tancovali na vozíčkoch. Podstata vystúpenia bola v tom, že všetci sa môžeme stať inými a že sa toho nemusíme báť. V takomto prevedení sme videli aj balet. S týmto som sa u nás ešte nikdy nestretol. V autobuse sme videli jednu slečnu, ktorá nevedela rozprávať. Na krku mala zavesený viacjazyčný komunikátor. Stála pri nás. Keď vystupovala z autobusu, tak sa nám pomocou toho prístroja pozdravila v angličtine.

Na záver kongresu som mal možnosť urobiť si jedinečnú fotografiu, s Japonkami tlmočníčkami. Nikdy na tento pobyt nezabudnem. Naplnil ma veľmi pozitívnou energiou a krásnymi zážitkami. Po návrate domov sa ma viacerí ľudia pýtali, či mi v Japonsku nezošikmili oči. Ďakujem svojmu ockovi, vďaka ktorému som mohol túto úžasnú, ďalekú, ale veľmi inšpiratívnu cestu absolvovať.

Skryť Zatvoriť reklamu