Výlet vo Viedni
Vo štvrtok 18.7.2024 som sa vybral na výlet do Viedne spolu s osobným asistentom Jankom. Cesta vlakom z Košíc do Bratislavy bola príjemná, napriek tomu, že bolo veľmi horúco. Vo vlaku sme sa rozprávali najmä o programe nášho štvordňového výletu vo Viedni. Vlak mal asi polhodinové meškanie. V našom hlavnom meste sme vystúpili z vlaku a ponáhľali sme sa do prístavu, nakoľko do rakúskeho hlavného mesta sme išli bezbariérovou loďou. Cestovali sme ňou už veľakrát. Najprv sme čakali asi 20 minút, kým otvorili bránu k šikmej rampe, ktorá viedla priamo do lode. Ukazali sme naše lístky a nastúpili do lode. Cesta trvala približne 90 minút. Loď bola klimatizovaná. Mali sme pekný výhľad na Dunaj a okolitú prírodu. Po príchode do prístavu vo Viedni sme sa metrom presunuli čo najbližšie k nášmu hotelu „Prizeotel“. Jednu zastávku sme išli pešo. V tomto hoteli sme boli ubytovaní už druhýkrát. Naša izba bola opäť bezbariérová, ale nebola to istá izba ako naposledy. Bola bezbariérová, ale inak otočená. Posteľ bola celkom pohodlná. V kúpeľni bola opäť toaleta s držadlami. V sprche bola protišmyková dlažba. Mohol som sa znova osprchovať bez problémov ako naposledy. Mali sme na izbe aj veľký televízor, ktorý bol zavesený na stene. Boli k dispozícii iba rakúske a nemecké kanály. Následne sme sa išli najesť do talianskej pizzérie. Už sme v nej boli predtým. Obidvaja sme si dali chutnú pizzu. Bola síce veľká, ale cesto bolo tenké ako naposledy. Potom sme sa ešte prechádzali po centre mesta. Potom sme už išli naspäť do hotela. Na druhý deň sme sa najprv naraňajkovali a potom sme išli tamojšieho Múzea prírodných dejín. Boli sme tam už druhý krát. Je veľmi pekné a plné zbierkových predmetov jedným z najlepších na svete. Najvýznamnejšie pamiatky ako Willendorfská Venuša, obrovská zbierka meteoritov, exempláre vyhynutých zvierat a modely desivých dinosaurov. Je to úžasné múzeum. Navštívili sme tie poschodia, ktoré sme predtým nestihli navštíviť. Následne sme sa vybrali do parku pri Hoffburgu. Chvíľu sme si oddýchli. V tom momente nám zavolal náš kamarát vozičkár Peťo. Telefonovali sme s ním asi desať minút. Následne sme sa išli naobedovať do hostinca v centre mesta, v ktorom varia a pečú rakúske špeciality. Dali sme si teľací viedenský rezeň s opekanými zemiakmi a kečupom. Bol výborný. Následne sme sa išli pozrieť pred budovu, v ktorej sídli organizácia „Centrum Nezávislého života“ (Selbstbestimmt-Leben-Zentrum). Ohlásili sme sa vopred emailom, ale neodpovedali nám do nášho príchodu. Budova bola zamknutá. Bolo to nejaké podnikateľské centrum. Nabudúce im vopred zavoláme a dohodneme si konkrétny termín našej návštevy. Potom sme išli do ďalšieho múzea. „Múzeum Albertina modern“. Je bezbariérové. Albertina modern je pobočka svetoznámej Albertiny, ukazuje moderné a súčasné umenie na zhruba 2 500 m². Najvýznamnejšia zbierka rakúskeho umenia po roku 1945, Zbierka Essl, tvorí základ tohto múzea, ktoré sídli v Dome umelcov (Künstlerhaus) na Karlovom námestí (Karlsplatz). Albertina modern, ktorá bola otvorená v roku 2020, je zameraná na moderné, postmoderné a súčasné umenie. Múzeum predstavuje hlavné národné a medzinárodné mená z umeleckého sveta posledných desaťročí. V tomto dome sa nachádzajú diela významných rakúskych umelcov ako Hermanna Nitsche, Mariu Lassnig a Valie Export, ale tiež Friedensreicah Hundertwassera, Christiana Ludwiga Attersee a Gottfrieda Helnweina. Rovnako tak sa Albertina modern zameriava na mezinárodných velikánov 20. storočia. Zbierka obsahuje diela Andyho Warhola, Roye Lichtensteina, Damiena Hirsta a mnohých ďalších. V múzeu boli nainštalované viaceré schodiskové plošiny. Boli však veľmi zaujímavé z dizajnového hľadiska a personál ich ovládal na kľúč. Všetci pracovníci múzea boli veľmi ochotní a stále sa nás pýtali po anglicky, či nepotrebujeme pomoc. Následne sme sa ešte prechádzali po centre. Sadli sme si v parku a rozprávali sme sa. Na tretí deň sme išli opäť do centra mesta k Dómu svätého Štefana. Navštívil som ho znovu. Použil som zaujmavý prístroj tzv. "Phonomat“. Za poplatok 1 € som si vypočul informácie o tejto katedrále v slovenčine. Pomodlil som sa a zapálil sviečku za svojich blízkych.Vyšli sme von z katedrály. Čakali sme tam na bezbariérový koč s koňmi, ktorý som vopred zarezervoval cez internet. Pozval som na kamarátsku jazdu aj moju kamarátku Silviku po centre Viedne. Bol so mnou aj môj osobný asistent Janko. Dobrý osobný asistent je veľmi dôležitý preto, aby som mohol žiť ozajstný nezávislý život. Máme urobených veľa spoločných fotiek, ale pozadie je všade iné. Naša „romantická“ jazda trvala jednu hodinu. Na tomto koči som sa viezol už druhýkrát. Prvýkrát to bolo koncom novembra minulého roku, keď sme si boli pozrieť vianočné trhy. Má to svoje čaro aj v zime aj v lete. Koč je bezbariérový. Tento koč bol prispôsobený pre vozičkárov. (V Rakúsku existuje firma, ktorá sa špecializuje na montáž nájazdových lyžín do kočov). Mal namontované nájazdové lyžiny, po ktorých som sa vyviezol do koča. Následne mi môj osobný asistent Janko pomohol presadnúť si na sedadlo. Bolo veľmi pohodlné. Sedeli sme tam všetci traja. Vozík sa do koča nezmestil. Museli sme ho nechať na Štefanskom námestí, kde ho jeden pracovník, ktorý pomáhal pri údržbe koča zobral a zamkol do špeciálneho boxu. Náš kočiš bol veľmi sympatický mladý pán Surif v bielej košeli, čiernych nohaviciach, v klobúku nám trpezlivo ukazoval všetky dôležité budovy a pamiatky na našej vytýčenej trase. Bol to úžasný zážitok. Potom sme si už išli sadnúť do cukrárne. Rozprávali sme sa spolu o rôznych témach. Zaspomínali sme si na naše spoločné vysokoškolské štúdium a niektorých našich spolužiakov na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Študovali sme tam sociálnu prácu. Silvia nám tiež rozprávala o svojej práci a živote vo Viedni. Následne sme sa prešli po centre a išli sme sa naobedovať do toho istého hostinca, v ktorom sme jedli predošlý deň. Tento raz som si dal hovädziu polievku s cestovinami (Rindsuppe). Následne som si dal marhuľové knedličky (Marillenknödel). Potom sme sa rozlúčili so Silvikou. Potom sme navštívili opäť ZOO Schönbrunn, najstaršiu zoologickú záhradu na svete. Je bezbariérová a veľmi pekná. Nachádza sa tu až 700 druhov zvierat z celého sveta. Sú tu žirafy, slony, tigre, hrochy, orangutany, zebry, ľadové medvede a iné. Pracovníci akceptujú aj slovenský preukaz ŤZP a dostali sme zľavu. Platili sme 15,50 € po zľave za dve osoby. Stojí to za to. Na štvrtý deň sme navštívili veľmi úžasné Technické múzeum. Je bezbariérové. Nie je klasickým typom múzea tak ako ho poznáme u nás. Na niekoľkých tématicky rozdelených podlažiach sa nachádza množstvo inteaktívnych exponátov na vyjadrenie rôznych zákonov fyziky a na pochopenie princípu fungovania mnohých zariadení okolo nás. Naklonená rovina, kladky, elektrické výboje a zvukové exponáty. Vyzerá to super. Na začiatku sú exponáty ukazujúce zákony fyziky, mechaniky a optiky vrátane optických klamov, potom nasledujú prvé stroje z počiatkov techniky. Ďalší pavilón je venovaný energii a jej využívaniu, od parných strojov až po jadrovú a solárnu energiu. Nasleduje zbierka najvýznamnejších míľnikov v technike parných lokomotív od čias Rakúsko-Uhorska, historických automobilov, napríklad prvý sérovo vyrábaný legendárny automobil Ford model T, motocyklov a lietadiel a vrtulníkov a lodí až po tie používajúce technológie ktoré sa budú používať v budúcnosti. Najvyššie poschodie je to venované dnešnému fenoménu komunikácii. Od pošty, cez prvé telegrafy, telefóny rádio a televíziu vrátane živého televízneho štúdia až po prvé mobily a počítače. Nachádza sa tu však aj rozsiahla zbierka historických hudobných nástrojov. Najviac sa mi páčilo živé televízne štúdio. Vyskúšal som si na chvíľu povolanie moderátora. Pokúšal som sa čítať správy v nemčine. Bol to veľmi veselý zážitok. Potom sme sa už vybrali metrom na Hlavnú stanicu. Naobedovali sme v našej obľúbenej pizzérii. Dali sme si výborné Lasagne. Potom sme už išli na stanicu a čakali sme na náš vlak do Košíc. Ďalšia návšteva Viedne sa mi opäť veľmi páčila. Vždy, keď tam prídem, cítim sa veľmi dobre. Ďakujem veľmi pekne môjmu skvelému asistentovi Jančimu za pomoc, trpezlivosť a príjemnú spoločnosť.
Marián Kozák
