18.4.2008

Viazala som si šnúrky na nohách. Teda na botaskách. Bublinkovanie ma tento krát nezobudilo, ale aspoň dodalo dostatok energie do dnešného dňa. A rozjasnilo cestu do školy.

Prvá hodina bola dosť komická. Hlavne keď ma profák vyvolal k tabuli. Keby ma v tej chvíli nezabával spolužiak, tak by som snáď mala aspoň aké- také tušenie, čo mám počítať. ehm... no dobre... viem si priznať chybu. aj tak by som ho nevedela. Keby som sa však nebavila, bola by menšia pravdepodobnosť, že ma naozaj vyvolá. A okrem toho som zistila, že ten príklad bol úplne primitívny. Lenže ja som nemala tušenie čo sa na tej hodine vtedy dialo. Akurát som zachytila nejaký rozhovor o maturách. Profesor (ináč náš triedny), nás pýtal aby sme vybavili nejakú obsluhu do bufetu, ktorý bude na maturách. Spolužiačka sa ho spýtala či bude v nejakej komisii, a keďže odpovedal presne tak ako čakala, že nebude, hneď to využila a spýtala sa, či by nešiel obsluhovať do bufetu. A na tej istej hodine, sa v ústach jednej zo spolužiačok zrodilo nové slov- DEBILITATIZÁCIA. Ale ani keby ste neviem ako chceli, nespomeniem si ako sa k tomu slovu dopracovala a čo všetko tomu predchádzalo.
Na matike sa učiteľ zase nudil, tak sa pozeral von oknom – vraj ako sa pasú mravce. HaHa.

Horúca čokoláda v Melody cafe chutila oveľa lepšie ako tie príklady a poučky, ktoré by nás čakali, keby nebolo keby. Okrem toho, príklady sú nejedlé. Bolí po nich hlava a pravdepodobnosť skratu na tej hodine bola 100%-ná.

Ľuba má zajtra 19 a my už máme DVD zo stužkovej. No to ti trvalo, Paľko. A zase až také úžasné, že všetci by sme z neho mali odpadnúť, byť nemôže. Vraj za kvalitou sa musí čakať. Ale dočkali sme sa. Či je to až taká kvalita, sa uvidí o pár hodín.

Obrovským šokom dnešného dňa, bolo ocenenie za kultúru. Skutočne som to nečakala. Väčšinou sa na také veci psychicky pripravím. Ale toto bol výbuch nečinnej sopky. Sto percentne neočakávaný. Na mestský úrad som šla len kvôli pásmu. Ako vždy som podfarbovala básne. No keď dávali ocenenia a prečítali moje meno, bol to šok. Samozrejme príjemný, ale šok.

Stužková bola fakt na odpadnutie. Paľko, vzdávam poklonu. Aj keď som si istá, že si mal na tom minimálnu zásluhu :-D. A tie trapasy- jasné, viem že si si ich neodpustil. Veď to by si nebol ty. Ale čudujem sa, že si ich neznásobil :-P. Ako ten taliansky takmer pád na vystúpení :).
Dostali sme chuť na chipsy. To kvôli Majke. Ona s tým začala.
„Džani, máš bicykel? Keď mi nejaký dáš, tak pôjdem kúpiť.“
„Jasné. V pohode. Dole v pivnici.“
Ale keďže sme zistili, že keby Majka šla sama, tak by nemal kto strážiť bicykel a tak som šla s ňou. Džanka z tej lenivosti nám samozrejme ani neukázala kde majú bicykle alebo pivnicu, tak sme hľadali, a hľadali,... no a nakoniec sme našli. 3 bicykle. Majka si samozrejme vzala ten, čo mal najnižšie sedačku. Čiže mne ostal už len 1, pretože na tom treťom boli vyfučané obe kolesá. Lenže keď som sa šla odkopnúť, všimla som si, že aj na tom mojom je jedno kolo v prdeli. Pumpu sme nenašli. Takže čo nám ostávalo? Staviť na ten jeden bajk. Majka vyskočila na sedačku a ja som sa snažila šliapať. Dosť blbo sa mi šlo. Asi to bolo tým, že to bol cudzí bicykel a nebola som zvyknutá. Na ceste sme dosť zmätkovali a tie autá na nás pozerali že čo vystrájame. No nejako sme sa do toho lidlu dostali. Teda Majka- bežala po chipsy a ja som akože strážila ten bajk. No a z tej nudy som ho tak trošku preskúmala. No a bodaj by sa mi zle neriadilo, keď na zadnom kolese mal osmičku. Ale naspäť to už bolo oveľa ľahšie, lebo cesta bola dole kopcom. Ale aj tak s nami trochu krútilo :-D. Ale nasmiali sme sa zato riadne. Stužkovú sme dopozerali asi o polnoci. Čiže to čo sa dialo potom, už nepatrí do toho dňa. Bolo už 19.4.2008. A Ľudka má narodky. :) Všetko najlepšie Ľubenka.