Čo je to vlastne blog? Blog by mal byť názor, skúsenosť, pohoršenie... v skratke, určitý druh emócie, ktorú chce bloger prezentovať na webovom sídle. Podčiarkol by som slovo „chce“.
Nemám, ani som nikdy nemal potrebu písať blog. Svoje názory, skúsenosti, či postoje prezentujem medzi svojimi známymi, alebo rodinou osobne. Ak mám problém s nejakou inštitúciou, riešim problém tam. Ak je môj problém celospoločenský, alebo globálny a písať maily hore – dole nepomáha, vyjadrujem hore uvedené vo fotografii. Taká moja interpretácia blogu.
Prečo teda vôbec píšem blog? Pretože som sa zjavne neprihlásil na fakultu, ktorá má prívlastok masmediálna, ale žurnalistická. Našu školu opisovať nebudem, to už celkom dobre zvládla moja spolužiačka. Aj na to, že celé štúdium je orientované skôr štýlom „Poďme z každého urobiť redaktora časopisu“, som si už celkom zvykol. Ale dostať pred bakalárkou nádielku v podobe celosemstrálnej práce, ktorá je z prevažnej časti orientovaná na publikovanie, to mi trošku zabehlo. To, že tento blog by mal byť investigatívny a mal by som prísť so šokujúcimi informáciami, to ani nekomentujem.
Ale OK. Horko – ťažko som sa zaregistroval na blogovisku SME a čo moje investigatívne oko nevidí?
Pán profesor patrí medzi aktívnych blogerov. Zhodou náhod vidím jeho meno uvedené pri blogu, v ktorom sa slovo „fašista“ a pod., nachádza viac, ako pigmentové škvrny (rozumej pehy) na mojej tvári. „Mám ideu, ako celý ročník, bude publikovať. A to bez debaty. Kto nie, „nedožije“ sa štátnic.“ Čo mi to len pripomína?...Keď budem chcieť byť tlačený do publikácie, pôjdem na veľký doktorát. Niekto si to užíva, ja nie.
Písanie blogu by som zaradil do môjho pomyselného rebríčka asi niekam k arachnofóbii a strachu z utopenia. V mojom ročníku nie som sám, čo prechováva k tomuto zadaniu značný odpor. Ale neostáva nám nič iné, ako o tom napísať blog. Aká irónia.
Myslím, že viacerých poteším a blogovanie s radosťou prenechám iným. Napríklad pánovi profesorovi.
Ak ste sa dočítali až sem, ospravedlňujem sa za premárnený čas.