Neverila som, že byť dospelou môže byť ťažké. Zhruba keď som mala jedenásť a zistila, čo je to MTV a ako vyzerá New York, som vedela, že už chcem byť dospelá. Išla mi na nervy večierka do ôsmej večer, ktorú som aj tak skoro nikdy nerešpektovala. Je to prosté. Nemohla som. Ako by mohol vodca detského gangu dodržiavať večierku a utekať domov na rohlík s maslom? Tak to proste nefunguje.
Prišla stredná škola. Puberta. To som bola takmer dospelá. Ako som si vtedy myslela (HA-HA!). Odpočítavala som dni,mesiace a roky kedy KONEČNE vypadnem niekam na vysokú a budem SAMA. Ach bože, keď budem dospelá, budem v sobotu spať dokedy chcem. Nebudem vôbec utierať prach a srať sa s vysávačom pol dňa, budem jesť nutelu aj naobed a hlavne, budem si obliekať čo chcem v akomkoľvek ročnom období. Ešte 5 rokov a dočkám sa!
Nikdy ma neprestane baviť tá detská naivita.
Teraz som už dospelá. Minimálne podľa občianskeho preukazu. Žijem vyše šesť rokov v Prahe. Dokončila som úspešne vysokú. Super. Plán sa podaril. A teraz čo?
Nikto mi ale pred desiatimi rokmi nepovedal ako bude všetko tažké. Že mi baba na verejnom WC po ktorej vchádzam do kabínky nepovie, že tam už nie je papier. Nikto mi nepovie, ako mám cez Staromák prejsť normálne v opätkoch. Ako mám prežiť nákup v bille a 3x sa nervovo nezrútiť,nezamilovať, neporodiť, a vystáť si tú kilometrovú frontu aj keď mám v ruke len horalku a minerálku. A ako sa mám vysporiadať so samostatnou kapitolou „Mužské Ego I.-XII ?
Stále ale môžem byť rada, že som sa nenarodila okolo roku 1930, a nešla peši z východu na stred Slovenska po múku či cukor ako naše starké či starkí. Nechovám dobytok a nepracujem od nevidím do nevidím na poli.
Takže, aj keď už nemám večierku, aj tak vysávam a nejem nutelu na obed.
Ťažký život dospeláka.
