Osobne si myslím, že táto otázka je nesprávne formulovaná. Tá by mala v tomto kontexte znieť inak. A to: ako najlepšie zaručiť bezpečnosť Slovenska? Otázka, ktorá je aktuálna najmä v týchto dňoch. Po dlhých desaťročiach je tu totiž hrozba veľkého vojenského konfliktu v Európe.
Na hraniciach s Ukrajinou je vyše 100 tisíc ruských vojakov. Dosť dlho na to, aby išlo o bežné cvičenie. 44 % obyvateľov Slovenska si podľa prieskumu myslí, že za napätie na Ukrajine môžu USA a NATO. Obávam sa, že viac ako fakty o tom rozhodli emócie, dezinformácie a konanie, respektíve nekonanie našich politikov. Priznám sa, že emocionálne je aj mne bližšie Rusko ako USA. Táto téma však nemá byť o pocitoch. Zbaviť sa ich nám môže pomôcť história.
Obe veľmoci vznikli najmä územnou expanziou na úkor pôvodného obyvateľstva. V prípade Ameriky to boli Indiáni a v prípade Ruska sibírske kmene a slabnúce tatárske chanáty. Počiatky oboch štátov mali teda aj spoločné rysy. Potom sa už v rozširovaní svojho územia správali obe veľmoci inak.
USA zvyšok svojho územia v podstate „nakúpili“. Dokonca aj následkom vojny s Mexikom bolo finančné vysporiadanie za pripojenie Texasu, Nového Mexika a Kalifornie. Ešte pred tým kúpili od Španielov Floridu, od Napoleona Louisianu a napokon od Ruska Aljašku. Uprednostňovali teda ekonomické nástroje na rozširovanie svojho územia a vplyvu.
Naopak ruská ríša sa ďalej rozširovala prakticky len vojensky. Najskôr to boli krvavé konflikty s Kazaňským a Krymským chanátom. Potom dlhotrvajúce vojny s Poliakmi a Švédmi o územia dnešnej Ukrajiny, Bieloruska a Pobaltie. V 19-tom storočí ovládlo Rusko aj Kaukaz a strednú Áziu.
Potom prišla 1. svetová vojna. Američania dlho odolávali snahám spojencov, aby sa do nej aktívne zapojili. Napokon tak urobili až rok pred koncom vojny a pomohli Francúzom a Angličanom poraziť Nemecko. Svoje vojská potom z Európy stiahli. Na vojne však zarobili. Zatiaľ čo pred vojnou bola Amerika svetovým dlžníkom, v povojnovom období sa USA stali hlavným svetovým veriteľom.
Rusko naopak vojnu de facto prehralo. Po vypuknutí revolúcie muselo podpísať separátny mier s Nemeckom. Prišlo o takmer polovicu svojho európskeho územia a viac ako tretinu obyvateľstva. Nie však nadlho. Po bezohľadnej konsolidácii štátu začali boľševici získavať pôvodne dobyté územia cárskeho Ruska späť. A po 2. svetovej vojne už bol Sovietsky zväz územne väčší ako cárske Rusko.
Z tohto strašného konfliktu vyšli obe krajiny ako dve suverénne najsilnejšie vojenské veľmoci. A USA už aj ako absolútny ekonomický hegemón. Svoje územie si však na základe dohody spojencov rozšíril Sovietsky zväz. Na úkor Poľska, Rumunska, Československa, Fínska, Japonska. USA tak neučinili.
História nám teda jasne ukazuje, že Rusko má v sebe zakódovanú územnú expanziu. Už od 14-teho storočia ešte ako Moskovské kniežatstvo. A to aj za veľmi vysokú cenu. Veď najväčšiu úctu požívajú v Rusku dodnes vodcovia, ktorí dosiahli najväčšie územné zisky bez ohľadu na ľudské straty. Sú to najmä Ivan Hrozný, Peter Veľký a Stalin. A mimochodom aj Putinovi výrazne stúpla klesajúca popularita po obsadení Krymu.
Američania si svoj vplyv začali uplatňovať inak. Využívali najmä ekonomiku. Ale nevyhli sa ani využitiu vojenskej sile. A nie vždy najšťastnejšie. Za také príklady možno považovať vojnu vo Vietname, ale aj útok na Irak v roku 2003, alebo najaktívnejšiu účasť na bombardovaní Srbska v roku 1999.
Nespochybňujem teda, že obe veľmoci majú svoje mocenské záujmy. Historicky je však istý rozdiel v tom, ako ich napĺňajú. A to by malo byť kľúčové aj pre naše rozhodovanie, kto je pre nás lepším spojencom. A kto nám dokáže lepšie garantovať našu bezpečnosť. Ako malá krajina sa väčšej hrozbe sami ubrániť nedokážeme.
A ak sa pochybujúci chcú s niekým poradiť, nech sa opýtajú Poliakov a obyvateľov pobaltských krajín, prečo tak potrebujú členstvo v NATO. Tieto národy vo svojej histórii totiž niekoľkokrát čelili ruskej expanzii. A ešte jedna dôležitá vec. Američania nikoho do NATO nenútili vstupovať. Rusi tiež nemôžu nikoho nútiť, aby do aliancie nevstupoval. Je to v rozpore s medzinárodným právom a v rozpore so všetkými princípmi slobody a demokracie.
Poďme ale k nám domov. Sú dve oblasti, ktoré by nemali byť predmetom lacného politického zápasu. Sú nimi zdravie obyvateľov a bezpečnosť krajiny. V prípade pandémie a vojenskej hrozby na Ukrajine neplatí u nás ani jedno. Bohužiaľ. Smutným príkladom je aj zmluva o obrannej spolupráci s USA.
Opoziční politici, ktorí ju pred tromi rokmi pripravovali, ju teraz kritizujú. Lebo percentá, lebo prieskumy verejnej mienky. Pre SMER, HLAS a extrémistov je to predovšetkým vnútropolitická téma, ktorú perfídne zneužili. Dôkaz je jasný. Veď sami, keď boli vo vláde a o zmluve s USA rokovali, tak vtedy tu nebola žiadna parlamentná hystéria, či organizovanie protestov alebo referenda. A zmluvu vtedy nezarezal Braňo, ale SNS.
Na druhej strane bolo chybou, že rokovaniu o zmluve v parlamente nepredchádzala hoci aj niekoľkomesačná, ale poctivá diskusia. Naopak, koaliční lídri radšej cudne mlčali. Ako správne poznamenal expremiér Dzurinda, nechali tam ministra Naďa samého, ako kôl v plote. Namiesto toho, aby ľuďom dostatočne zrozumiteľne vyvrátili ich obavy z nových vojenských základní a jadrových zbraní na našom území. Prípadne vyrokovali lepšie podmienky v oblasti jurisdikcie.
Ale najmä poctivo mali ľuďom vysvetľovať, že v súčasnosti nemá Slovensko inú zmysluplnú alternatívu ako je naše členstvo v NATO. Alebo ste ju niekto od tých našich krikľúňov počuli? Lebo ja nie. Aj Orbán, ktorý má nadštandardné vzťahy s Putinom si to veľmi dobre uvedomil a zmluvu s USA Maďarsko schválilo v parlamente ústavnou väčšinou.
Nikto rozumný vojnu nechce. A ja dúfam, že ani Rusko. Putin však bude skúšať ako ďaleko môže zájsť v posilňovaní svojej pozície. Rusko na to nemá ekonomickú silu. Má ale silnú armádu a suroviny. A to využíva aj teraz. Jednotlivé európske krajiny na to samostatne nedokážu dostatočne razantne odpovedať. NATO áno. A to je pre mňa momentálne jediná odpoveď na otázku, kto nám dokáže garantovať našu bezpečnosť. Modlím sa, aby sa pravdivosť tohto tvrdenia, nemusela nikdy preukázať aj v skutočnosti.
