3.9.2008 - Hlavná stanica, Bratislava 12:21 - Expres Cafe
Čakám na vlak (13:47) a nudím sa ako pes, lebo som si zabudol knihu doma. V miestnosti sedí jedna sympatická slečna s notebookom. Usmieva sa, určite chatuje.
Vek: cca. 25-28 rokov
Vlasy: tmavé - ako sestra
Na pravom prstenníku má prsteň, ľavý nevidím. Objednal som si Citrus so Sprite-om (Colu nemaju). Niekoho mi pripomína. Čierna bunda, modré rifle. Čierne topánky na opätkoch. Cez okno vidím nejaký rýchlik. Dúfam, že ten môj nebude preplnený. Mal som sa oholiť. Vyzerám ako bezdomovec. [Para - Abstinent ]
A mne to nevadí. Veď o nič nejde. Pije nejaký Ice Tea (zelený). Pekný úsmev. Veľmi pekný úsmev. Ako sa asi volá? Na týchto dohadoch je krásne to, že môže byť ktokoľvek. Dokonalá, ako maľovaná umelcom. Nevidím jej chyby. Nezáleží na nich. Chcel by som ju spoznať, ale čo ak praskne bublina? Podupkáva si do rytmu daľšej skladby. Dačo "maybe". Je to vôbec denník, čo píšem? Je stále vzpriamená a myslím, že na odchode (112,- Sk). Odišla. Ten notebook nebol jej. Sadol tam barman.
Palacinky už asi nestíham, ale niečo by som zjedol. To bude tým prázdnom po jej odchode. Vždy, keď niekto taký odíde, cítim prázdno. Bolo by fajn ísť spolu vlakom. Oslovil by som ju. Toľko štastia však nemám. Myslím, že som ju videl naposledy. Žeby som zmeškal príležitost?
Barman je hustý. Jednu pani, čo chcela ísť na internet, práve poslal preč. Vraj nefunguje (hehe). Dúfam, že mu nedôjde kto som, lebo tieto riadky ho teda nepotešia. Rozmýšľam nad Martinou. Asi až pričasto. Kto vie, či aj ona nado mnou. Asi nie. Neriešim, lebo si ublížim.
Za chrbtom mám nejakého nemca. Vyzerá ako bezdomovec a rozpráva ako opitý. Oproti jedna staršia pani zaplatila a dopíja niečo tmavé s minerálkou. Čierne kučeravé vlasy.
***
Puká mi srdce. Prišlo ku mne jedno krásne dievča s úsmevom, co roztápa ľadovce. Mala jemne ružové tričko Hello Kitty. Položila mi na stôl malého plyšáka a lístok. Je hluchonemá. Tak rád by som ho kúpil, ale nemám pri sebe drobnejšie peniaze. Odišla s úsmevom. Rýchlo som zaplatil, rozmenil tisícku a vydal sa ju hľadať. Našiel som ju až pri stánku "Coffee & Food" ako si s kamoškou (tiež hluchonemou) kupuje bagetu. Prišiel som k nej a miesto 85 korún som jej nechal rovno celú stovku. Ten plyšák ani nebol dôležitý. Ten úsmev na jej perách bol. Aj ja sa už usmievam a ten plyšák mi ju bude stále pripomínať. Aj keď ju už asi nikdy neuvidím. Xu Yang Toy, made in China. Už druhý krát rozmýšľam, že sa začnem učit aj posunkovú reč. A ked si ju tak preberám v hlave, mam pocit, že som obe už raz videl. V Slovak Pube na Obchodnej v Bratislave, keď sme mali stretávku z Košického intráku. Je 13:08 a ja som štastný.
Sedím vo vlaku. Ešte tak 20 minút a pohneme sa. Sadol som si k jednej tmavovlasej holke...ktorá práve odišla (hehe). Viem. Ale vážne len pre to, že sa v tom kupé dá otvoriť okno a ono aj ostane otvorené. Opäť som sám a cez okno pozorujem robotníkov, ako prerábajú 3. nástupište. Práve ku mne nastúpila jedna asi angličanka so špinavo-blond vlasmi a obrovským kufrom. Sympatická. 30-35 rokov odhadujem. Nemá prsteň. Žiadny. A veľký nos (hehe).
Ďaľšia cestujúca. Mladá mamička s malou dcérkou Saškou. Tento raz aj s obrúčkou a krasnymi bledúčko modrými očami. Niekedy by som veľmi rád chcel vedieť kresliť, aby som mohol zachytiť takéto krásne momenty, čo sa okolo mňa dejú. Je mi povedomá. Zase raz niečo, čo sa nikdy nedozviem. Staršia odo mňa veľmi nieje, ak vôbec. Malá sa ma hanbí. Dlho mi pozerá do očí a potom sa s úškrnom vrhne do maminho objatia (hehe).Dnes je fakt super deň. Taký povznášajúci. Prišla ďaľšia mladá holka. Keby sa tak trošku aj usmiala, bola by oveľa krajšia. A tie okuliare jej nesedia.
Pohli sme sa. Prišla staršia pani. Chcela si sadnúť a veľmi asertívne to dala najavo. Nepáči sa mi, lebo ani nepozdravila a keď tej mamičke dávala batoh hore na policu, poriadne ním buchla. Dúfam, že nič nezlomila. Niekedy vážne rozmýšľam, ako to je s tou úctou k starším. Nebolo to ani prvý, ani posledný krát. Ale tá malá je strašne zlatá. Normálne ani nebudem chciet vystúpiť z vlaku.
***
Tak snažím sa tej mladej holke popriať dobrú chuť, ale pre hluk z okna ma nepočuje a tá mamička mi rozumela len: "Dáš kusnúť?". Na čo sa ma spýtala, či niesom hladný. Najem sa, keď prídem domov. No v každom prípade vtipných situácii sa vždy nájde veľa. Pomaly zisťujem, že vždy je o čom písať. Len treba mať po ruke pero. O chvíľu som v Trnave.
Malá dáva mamičke pocítiť aké je to cmúľať dudlík. Dobre sa na tie dve pozerá. Napísal som im na lístok, kde nájdu, čo dnes píšem. Ja som asi vážne rodinný typ, ale uvidíme, až budem mať vlastné. Rozlúčil som sa s cestujúcimi a tej mamičke som dal lístok. Dúfam, že si prečíta, budem sa tešiť. Snáď aj ona.
Stanicu som nechal za chrbtom a vykračoval som si cez mesto domov. Na námestí som však stretol svojho bývalého dirigenta zo zboru Cantica Nova. Ten mi povedal, že založil nový zbor, či sa nechcem pridať. Vraj má problém prave s tenorom. Ak to budem stíhať, prečo nie? Zborový spev mi už dosť dlho chýba. Po rozlúčke som už nerušene pokračoval domov, kde teraz aj sedím.
Uvidíme sa pri ďaľšom vydaní nepravidelníka Deň a Noc.
