Čajovňa

Za chvíľu sme boli na mieste. Oprel som sa o stenu vo vchode činžiaku, po boku jedného z chalanov. Tu sa odohrá malá výmena názorov medzi dverami kamošovho bytu a musíme čakať ešte desať minút. Bola z toho nakoniec pol hodina, ale nechcem predbiehať. Keď som niekde len pozorovateľ, začína sa vo mne odvíjať paralelne niečo iné. Veď by som mohol sedieť radšej doma. Už cítim, že to nebude len hrdlo. Sadá na mňa choroba. Miesto toho tu stojím a čakám, zdanlivo nezmyselne, ale neodvážim sa ostatným povedať tento môj pocit. Možno by som všetko pokazil. A toto je predsa ich akcia. Všimol som si, že kolega vedľa mňa má podobný problém. Preriekol sa. Aspoň viem, aký veľký význam má preňho toto stretnutie. Počas ďalších desiatich minút som sa odvážil povedať len toľko, že cítim bolesť v hrdle. A to mi pred dvoma dňami predpísali antibiotiká. No to je super. Idem k doktorovi na vyšetrenie, zdravý ako buk. Vadilo mi, už asi mesiac, len nepríjemné vibrovanie hlienov v hrdle, kde je zavesený ten maličký brmbolec. Pomyslel som si: „Môžbyť tam niečo žije“, a tu zrazu toto. Kamoš konečne prichádza. Je očividne neposedný, ale zniesol na moment zastavenie udalostí a zoznamuje sa so mnou. Proti hladovosti sme vzali pol kila arašidov. Zakotvili v mojom, zo všetkých najväčšom vačku na mikine. Jedol som ich celú cestu do čajovne. Už to bolo lepšie, rozprával som sa s ostatnými a namiesto rozmýšľania som konzumoval arašidy. Cestou sa prirodzene vytvárajú akési „dvojice“. Ten chalan, čo ide vedľa mňa je určite vďačný za to, že ho počúvam. Tak isto aj ja, keď on mňa. Po prázdninách neexistuje lepšia téma ako prázdniny. Ani sa im nečudujem. Škola sa len začala a pár týždňov potrvá, kým sa k nej myšlienky pridružia úplne. Dorazili sme. Vo vnútri sedia dve baby, tak ideme radšej von. Pretože sa ochladilo, určite si k nám dnes večer nik neprisadne. Vždy mám strach, že nás niekto cudzí bude odpočúvať. Hlavne vtedy, keď mám chuť nechať plynúť myšlienky len tak. Prichádza obsluha a my si niečo objednáme: „Máte kvas?“, „Tureckú kávu?“, „Môžete mi ju priniesť bez cukru?“ Ja si objednávam čaj na boľavé hrdlo: „Nezabudni mi dať doňho med !“ Vo všeobecnosti sa snažím svojim rovesníkom tykať. Prekračujem tým bariéry. A keby niečo, poznáme sa z videnia. Karty nemáme. Škoda, mal som chuť. Kým prinesú čaj, treba sa nejako zamestnať. Nejde o mňa. Ide o ostatných. Rýchlo som vylovil arašidy z vačku a položil na stôl. Začínam cítiť ako mi v bruchu oťaželi. Predstavujem si tú rozžutú kocku arašidového masla v žalúdku. Ale aspoň som hrdlo vydezinfikoval toľkou soľou. „Nech sa páči!“, prišiel čašník: „Turek, kvas, čaj.“ Šalviu si z čaju vyberiem. Čím dlhšie tam bude, tým bude horkejší. Pomaly sme sa rozhovorili. Znova sa nachvíľu spája srdce s jazykom. Ten kamoš, čo sme ho čakali, mi vôbec nie je podobný. Myslí veľmi rýchlo a šikovne prekĺza pomedzi otázky, ktoré sa na mňa lepia. Trochu mi to vadí, lebo on má už odpoveď na jazyku, kým ja stále iba hľadám slová. Snažím sa, lenže on nečaká. Rozprávame sa ďalej a ja ostávam premýšľať nad tým, ako nájsť skratku k tomu, na čo myslí. Sledujem ho a miestami k nemu vysielam otázky. Dozvedáme sa niečo viac. Traja zo štyroch pri našom stole už nemajú otca. Tak predsa sme si podobní. V hlave sa mi vyjasnilo. Skoro som zabudol na svoju chorobu. To sú momenty, keď som si istý správnosťou miesta a času môjho výskytu. Podarilo sa nám dostať bližšie k sebe, rozprávať sa. To mi veľmi chýba a zdá sa zároveň nemožným. Akési nepochopiteľné porozumenie medzi nami spôsobilo otvorenosť jedného voči druhému. V ten večer sa udialo ešte veľa vecí, ale neboli také výrazné, aby som si ich všimol.Som veľmi ustatý a zároveň šťastný. Neviem to úplne presne, ale smútok to nie je určite. Ani rozpaky. Je to niečo nové, čo sme si vzali so sebou domov.Takto sme sa my štyria - „náhodní spoločníci“ - spoznali. ** na pokračovanie...