Jožo

Neviem čím to je, ale ak ma istí ľudia pozvú na úplne neznáme miesto, obyčajne to dopadne veľmi dobre. Okrem iného som sa zoznámil s dvomi dievčatami. Síce som ich zatiaľ spoznal iba po mene, ale aj to sa ráta. Keď som odchádzal, pri dverách som zbadal ďalšie dievča. Tú mi ale nikto nepredstavil. Keďže som už odchádzal na vlak, nachvíľu som sa pri nej zastavil, a s myšlienkou: „ešte posledná pesnička“, som sa s koncertom musel rozlúčiť. Odišiel som „v najlepšom“. A to podľa programu, hviezda večera ešte len mala prísť. Páčia sa mi takéto akcie. Keby som bol zostal do konca, hádam by som sa vznášal nad zemou celú cestu domov. Ale takto mi to vydržalo akurát po železničnú stanicu.Kúpil som si lístok na osobný vlak. Domov je to dlhá cesta. Zrazu som ja, čo sa vždy radšej zašijem do posledného „kupéčka“ v poslednom vagóne, dostal chuť s niekým cestovať. Len cestovať spolu. Tak cesta rýchlejšie ubehne. Prešiel som vedľa vlaku od začiatku až po koniec tak, aby ma nikto nevidel. V oknách som hľadal známu tvár. Nikde nikoho. Iba na konci vlaku sedelo dievča, ktoré poznám. Vydýchol som si. Dobre, že si ma nevšimla. Chcel som s niekým iba cestovať a toto vyzeralo na poriadnu „spoveď“. Znervóznel som. To sa mám znovu ako „vlk samotár“ pobrať do posledného vagóna a prepásť šancu s niekým cestovať? Ale s kým?Ako som tam prešľapoval na peróne a snažil sa rozhodnúť ako ďalej, zachytil som osamelý pohľad dievčiny vo vagóne rovno predomnou. Dohromady dva krát sme sa v tom pohľade stretli. Nechcel som byť nápadný, lebo som ešte nevedel, čo spravím. Tak som radšej zaliezol za búdku s občerstvením poradiť sa so samým sebou. Nebudem predsa vysielať falošné signály. Mal som tri možnosti. Buď budem cestovať s dievčaťom, ktoré poznám a poviem jej aj to čo netreba; alebo kapitulujem a pôjdem hľadať to prázdne kupé; alebo pôjdem svojou cestou a vydám sa do neznáma. To sa mi zdalo najsprávnejšie. Ako však zistiť, či nasledovanie pohľadu osamelej dievčiny, je práve to, čo naozaj chcem? Skúsil som.Plán bol jednoduchý. Ak po ceste nenatrafím na známeho človeka, prisadnem si k nej, nech sa deje, čo sa deje. Dialo sa. Hneď ako som nastúpil do vlaku, ma na chodbičke zastavil chalan. Vysypal na mňa spŕšku nadávok na železničné spoje. Vraj ako môžu tak meškať. Keď som mu povedal, koľko ešte bude sedieť vo vlaku, chcel sa obesiť. Určite srandoval. Ale zhltol som mu to. Predstavil sa ako Jožo. Je vojak a cestoval za frajerkou. Povedal som mu, že sa nemusí obesiť, a mňa, že volajú Maroš. Chvíľu sme sa rozprávali na chodbičke a ja som už vedel, že najbližšiu hodinu cestujeme spolu. Ukázal mi aj fotku svojej frajerky. Ozaj pekná. Vraj sa o neho bojí. Kto by sa nebál o vojaka z povolania, všakže. Ale Jožovi je to jedno. Či ho niekto zastrelí, alebo dostane infarkt v kancelárii, je to isté.Potom sme si sadli do kupé, lebo mi už bolo zima. Jožo zaspal. Ani sa ma na nič nevypytoval. Zobudil som ho na zastávke, kde chcel vystupovať. Za úlohu som mu dal dávať na seba pozor, aby sa frajerka nemusela strachovať. On ma ubezpečil, že dá, a viac som ho nevidel. Určite bol rád, že dnes mohol s „niekým“ cestovať.