„Raz si určite zabudneš hlavu!“

Mal som namierené do Bratislavy, reklamovať gitarový efekt. Niečo sa v ňom pokazilo. Nikto netušil, že ho nesiem pod pazuchou. Iba ja. A bol som na to hrdý. Veď som iba jeden. Hudba, ktorú počúvam, môj pocit jedinečnosti ešte zosilňuje. Pozdvihuje ducha a stáva sa mi údržbárom príbehu. Sadám si k oknu a mám skvelú náladu. Vo vagóne je veľmi málo ľudí. Občas si zahrám nejaký prechod na bicie, len tak do vzduchu. Lístok som dal revízorovi s takým výrazom, akoby som práve hral na javisku spolu s kapelou v mojich sluchátkach. Asi to mám dosť nahlas. Vždy keď zastavíme na stanici a vlak stíchne, určite to všetci počujú. Ale to je v poriadku. Oni sú vlastne publikum a náš koncert sa môže vydať správnym smerom. „Rýchlo, rýchlo! Nebudeme na vás čakať. Kto zaplatí tie prestoje?!“, zakričal revízor na posledných oneskorencov, ktorý si nestihli kúpiť vstupenky v predpredaji. Dav buráca. Snažím sa uvoľniť atmosféru a vykláňam sa z pódia cez okno. „Chcem vidieť vaše ruky hore!“, v duchu som pozdravil staršie panie na poli pri trati. Všetky stromy a stĺpy mi podávajú ruku. Jasné, že si ich držím od tela. Cesta ubieha veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdal a sme tu. Treba rýchlo vystupovať, skôr ako sa za mnou začnú tlačiť všetci fanúšikovia. Podarilo sa mi vyskočiť pred dobrzdením vlaku. Človeče, úplne perfektne mi rušňovodič zastavil. Presne pri vchode do staničnej haly. Nasadil som rýchlu chôdzu. Čaká ma cesta autobusom, kde by ma tiež niekto mohol spoznať. Zišli by sa tmavé okuliare. Našťastie na každej zastávke pristupujú ďalší a ďalší ochrankári. Tak tesne ma zomkli medzi seba, že nik nemá šancu. Ak by išlo všetko podľa plánu, určite by som bol stihol prevziať aj Nobelovu cenu za mier. Lenže ten plán mal jeden háčik. Rozpŕchol sa ako škorce z viniča. Čím v užšom kontakte som s ľudmi, tým viac medzi nich zapadám. Hudba už nedokáže udržať svoj príbeh na úkor reality. V dvojsekundovom tichu som zrazu zistil, že efekt, ktorý som niesol pod pazuchou, zostal kdesi vo vlaku. Premáham sa a šprintujem späť na stanicu. Prezerám celú súpravu vagónov, straty a nálezy, všade len mykajú plecami. Nemôžem tomu uveriť. Chcel som zavolať jednej dievčine, vyžalovať sa, zažiť útechu duše, pre ktorú momentálne nenachádzam pekného slova. Ale nie som si istý či naozaj, čo vlastne, a prečo jej? Zavolal som bráchovi. Klasika. Ale pomohol mi. Najnovšie sa mi stratila chladnička a dvojplatenka. Zabudol som si ich vyzdvihnúť po prázdninách z úschovne. Už nehreším. Smútim. O tú chladničku ani tak nejde. Skôr o tú dvojplatenku. Bol to nový typ. Na farbe ani škrabanec. Spínače mali novodobé tvary. Bolo to dedičstvo po otcovi. Sľúbil som mu, ešte keď bol medzi nami, že sa o ňu postarám a prinesiem domov. Ale nestalo sa.Aj tak mi mohli z úschovne aspoň zavolať. Ale už viem, čo spravím. Napíšem oznam a vylepím ho na nástenku. A vy sa mi ozvite, ináč si budem musieť ešte počkať, kým to s otcom prekonzultujem...