Ostala som stáť ako prikovaná a iba som bezmocne zízala, ako sa parkovací lístok odo mňa vzďaľuje - a problémy zrejme približujú. Vedľa mňa sa mihol s účasťou mladý svalovec a poznamenal: „Tak toto parkovanie budete mať veru drahé, to bude za riadnu pokutu!"
Pozrela som na neho vystrašene a opýtala sa, za koľkože to asi bude.
„No, v Bille som minule zašantročil parkovací lístok a pýtali si odo mňa 500 eur," vysvetľoval. „Dajako som to potom vyhádal na 50 eur."
Do hája, to sa ozaj môže stať iba mne, rozmýšľala som smutne. Nevedela som sa v tej chvíli vôbec pohnúť z miesta a chaosne som premýšľala, ako toto všetko vyriešim z môjho štyristoeurového dôchodku, pred naplánovanou dovolenkou a po nedávnom prerušení živnosti.
O niekoľko sekúnd mi ale dačo preletelo nad hlavou a pristálo asi tri metre odo mňa - zrejme v jedinej kaluži, ktorá v ten deň bola na letisku. Ako zhypnotizovaná som s mojimi prešportovanými kolenami pobehla k špinavej brečke - a predstavte si, že v nej ležal môj odletený parkovací lístok! Nechcelo sa mi uveriť, že je to práve ten môj, tak som sa pozrela na čas - áno, bol to ten môj, o 8,06 som na letisku zaparkovala. Sláva!
Opatrne som ho vybrala z kaluže a začala premýšľať, ako ho vysuším. Vybrala som z kabelky papierovú vreckovku a jemne som ho začala utierať - ale preboha, čo sa to deje? Z rozmočeného lístka začali miznúť písmenká. Tak som ho radšej nechala tak, položila som ho na kabelku a pridŕžajúc sušila na slniečku - aby mi náhodou znova neutetel.
Až potom som vyrazila s mojím fordíkom ku kase. Starý pán pokladník neveriacko prevracal vo svojej ruke skrkvanú a ušpinenú parkovaciu kartičku a opýtal sa: „To vám dožuval pes?"
„Prepáčte mi to, kartička mi nedopatrením odletela a potom zasa priletela a pristála v kaluži," vyjachtala som zo seba previnilo.
Pokladník sa nečakane usmial a poznamenal: „Panička moja, nič si z toho nerobte, to sa tu občas stáva. To tie lietadlové vrtule robia obrovský prievan a dnes je ešte besné počasie, vetrisko tu bláznivo víri prach. A tie naše parkovacie kartičky sú ozaj veľmi tenké, to hovorím už dávno. Dajte mi euro štyridsať a nech sa vám už dnes nič horšie nepritrafí." Nechala som mu od šťastia dve eurá.
Potom som rýchlo odfrčala... a na najbližších železničných závorách som si postála 17 minút. Tak som poslala masérke Beatke esemesku, že budem pol hodinku meškať. Za 500 eur, ktoré som nemusela ako pokutu zaplatiť, mám u nej lymfomasáže na veľmi dlhý čas. No povedzte, nie je život občas krásny a osud milosrdný?
