Cestou som stretla iba dva džípy, inak ani živáčika. Trošku som sa síce čertila sama na seba, že som si nevzala na nohy tenisky, ale šľapky, v ktorých sa mi v hlbokých piesočných dunách dvakrát dobre nekráčalo. Vyhliadla som si však vyvýšený pieskový kopec, vzdialený asi osemsto metrov od hotela a akosi sa mi podarilo s mojím oblým telíčkom a v problematickej obuvi naň vyštverať. Začala som si pripravovať optické pomôcky; vybrala som si kameru z puzdra a skúšobne som zamierila hľadáčik ďaleko smerom do púšte.
...Myslela som si, že sa mi sníva. V diaľke som totiž zbadala klusať smerom ku mne dajakého domorodého Araba - a od strachu som nevedela, čo skôr. Rýchlo som zbalila kameru a foťák, očkom som ešte s obavou mrkla na približujúcu sa nechcenú rozprávkovú bytosť v životnej veľkosti, ktorá sa podozrivo rýchlo na neidentifikovateľnom zvierati ku mne blížila a nezmyselne som ozlomkrky začala zostupovať z dunového kopca, čo vôbec nebolo ľahké. V mysli mi lietali myšlienky ako v dajakom krváku - minimálne sa však približovali k poriadnemu okradnutiu. Zrazu som začula za sebou krik: „Madame, s´il vous plais, madame!“
Od strachu by sa nebol vo mne krvi dorezal, vôbec som sa neodvážila otočiť a trielila som ďalej. Nečakane, už takmer na konci kopca, sa mi však nešťastne v mojej nevhodnej obuvi podvrtla noha a s bolesťou som spadla do víriaceho sa piesku. Uvedomila som si, že neznámemu Arabovi by som unikla už iba ak na lietajúcom koberci. Sadla som si teda do saharskej duny a silno som si pritlačila kameru na hruď, ako dajaký obranný kruniér.
Neznámy jazdec vzápätí ku mne doklusal a zoskočil z nádherného arabského žrebca. Na krku sa mu celkom neromanticky hompáľal moderný ďalekohľad. Naklonil sa ku mne a snažil sa so mnou nadviazať rozhovor.
„Madame, j´sui Kamal“ predstavil sa, kľakol si predo mnou na kolená a poklonil sa mi tak hlboko, až sa hlavou dotýkal saharského piesku. Francúzsky som sa ho nesmelo opýtala, či náhodou nerozpráva aj anglicky, čo zasa mne šlo omnoho lepšie.
„O.k. madame - hádam som sa na Oxforde za päť rokov dačo naučil!“ podotkol žoviálne. Nevychádzajúc z úžasu som však tŕpla, čo bude ďalej. Hoci bol čiernooký Kamal oblečený v prekrásnom bledomodrom vyšívanom habite s impozantným turbanom na hlave, jeho čierne oči sa do mňa neuveriteľne úhrančivo zapichovali. Radšej som preto mlčky a s obavami čakala na jeho úmysly.
„Madame, vaše krásne modré oči a slnečné vlasy ma presvedčili, že ste Európanka. Ešte nikdy som však nestretol v púšti ženu pri východe slnka, čo je v našich končinách božským znamením, že som si našiel nevestu!“
„No, no, Kamal....“ zaúpäla som nešťastne. Šarmantný exotický cudzinec ma však nenechal dopovedať.
„Madam, nemôžete vedieť, že som synom beja z rodu Tuarégov a toto naše stretnutie je osudové. Bol by som rád, keby ste sa ozaj stali mojou púštnou kráľovnou!“
V nemom úžase som na krásneho Tuaréga vyvaľovala nervózne okále a v mojej zmätenej mysli sa splašene preháňali zlovestné myšlienky. Najmä som si však urýchlene musela premyslieť odpoveď - lebo inak sa mohlo stať ozaj hocičo. Okrem toho ma šialene bolel členok a zrejme som mraštila od bolesti čelo, lebo odrazu urastený Tuarég v najlepších rokoch vzal moju ubolenú nohu do svojich rúk a opatrne mi s ňou začal vrtieť. Jojkala som, až mi vyhŕkli slzy. Môj nápadník si však zrejme myslel, že mám z neho strach, čo bola síce tiež pravda, ale v tej chvíli som skôr slzila od bolesti.
„Vážený pane,“ začala som opatrne voliť slová. „Som slovenská novinárka a ďaleko od vás, až kdesi vo východnej Európe na mňa čakajú moje tri krásne deti. Nemôžem sa stať vašou púštnou kráľovnou, ale ďakujem za ponuku. Teraz ma však bolí noha a potrebujem sa rýchlo dostať do hotela. Nechajte ma prosím, odísť!“
Kamal si ma mlčky vypočul, bez slova sa ku mne sklonil - a v okamihu vzal moju úctyhodnú telesnú schránku do náručia a vysadil ju opatrne na svojho koňa. Sám sa potom vyhupol s ľahkosťou na svojho tátoša a chystal sa - podľa mňa - na nehorázny únos.
„No, no, Kamal, to mi nemôžete urobiť, budú ma hľadať, musím ísť do hotela!“ zašepkala som vystrašene a snažila som sa zliezť z tátoša, pripraveného na rozkazy svojho pána.
„Nebojte sa madame,“ tíšil ma. Na moje prekvapenie sa jeho kôň rozbehol nie smerom do púšte, ale k hotelu. Pred vchodom ma Kamal opatrne zložil z nádherného žrebca, podal mi kameru, pobozkal ruku - a potom mi do nej vložil piesočnú púštnu ružu, ktorú vysnoril kdesi zo svojho habitu.
„Madame, nikdy na vás nezabudnem. Prijmite odo mňa ako prejav môjho obdivu a úcty k vám túto púštnu ružu, ktorá vám bude pripomínať naše stretnutie,“ povedal tíško a pokračoval: „Ľutujem však, že vaše krásne modré oči sa nebudú pozerať celý život iba na mňa.“ Ešte raz sa mi hlboko uklonil - a mňa prešiel úplne strach a nastúpilo úprimné dojatie. Napadlo ma darovať niečo tomuto šľachetnému Tuarégovi, ktorého som si spočiatku splietla s lúpežným beduínom. V puzdre kamery som však v rýchlosti našla iba moju vizitku a slovenskú prepisovačku so Štefánikom. Podala som mu tieto maličkosti a Kamal si ich pritiskol na hruď, poklonil sa mi a so slovami:
„Váš obraz navždy ostane v mojom srdci, madame!“ nasadol na svojho krásneho tátoša - a odklusal do nekonečnej púšte. Ešte niekoľko minút som ostala stáť pred budovou hotela, neschopná akéhokoľvek pohybu.
Z recepcie pribehol ku mne mladý muž a úctivo sa ma opýtal: „Madame, vy sa poznáte s princom Kamalom?“
Nie, ozaj to nebol sen, ale nečakaná spomienka na celý život - no samotná do púšte už nikdy nepôjdem!
