Slovenské hrady
Zvládli sme pozrieť tri naše skvosty: Bratislavský, Trenčiansky a Strečniansky hrad. Všade sa dá objednať sprievodca, čo je fakt výborná záležitosť. A vo všetkých spomínaných mali aj anglické popisky, čo kvitoval najmä náš írsky priateľ.
Hrad Strečno
Múzeum slovenskej dediny
Tento bod programu sme si zaradili do nášho itinerára dodatočne, lebo som na blogu objavila zaujímavý príspevok s fotodokumentáciou z tejto martinskej jedinečnosti.
Priam nás však šokovala neochota tunajších lektoriek, ktoré nás vehementne presviedčali, že bez sprevádzania nám štyrom bude lepšie - lebo si môžeme ísť, kam len chceme. Nesúhlasila som s nimi, lebo na 15 hektároch sa orientovať nie je pre nikoho jednoduchá záležitosť. Okrem toho nemali k dispozícii žiadny plánik alebo iný popisný propagačný materiál. Nakoniec som si po desaťminútovom dohadovaní vymohla sprievodcovstvo jednej päťdesiatničky, ktorá toho vedela fakt viac, ako sme očakávali. Dôvod ich neochoty bol podľa mňa jediný: nechcelo sa im...
Vrátna dolina
Tento čarovný kút Slovenska nás nesklamal ani tento raz. Bývali sme v hoteli Boboty, kde služby, ochota personálu, propagačné materiály a výborná strava sú zárukou profesionality, a teda aj pohody. Iana očarili Jánošíkove diery i nádherný pohľad z Chlebu, kde sme sa vyviezli novou lanovkou. Na budúci rok má byť vraj v Terchovej vybudovaný aj nový aquapark, takže aj kúpania chtiví klienti si tu prídu na svoje. V Bobotoch síce krytá plaváreň je, ale jednoducho nestačí množstvu záujemcov. V čase nášho pobytu sa tam konal Európsky cyklistický pohár pre telesne postihnutých, ale ostatní turisti vôbec nepociťovali extrémny nával práce v hoteli, kde boli títo športovci ubytovaní. Takto si predstavujem služby na úrovni!
Chleb
Vysoké Tatry
Pre niekoho môže byť vstupný pohľad v tomto vyhľadávanom turistickom regióne zaujímavý, mňa však pohľad na zničenú krajinu veternou smršťou doslova deprimoval...
Potrebovali sme využiť jeden dávnejší poukaz, tak sme sa ubytovali v penzióne ECHO v Tatranskej Lesnej. Vnímam takúto možnosť ubytovania ako príležitosť pre menej solventných klientov, pretože toalety a sprchy boli spoločné. Zato však personál bol ochotný, penzión čistý, informácie vždy poruke a strava solídna.
Mienili sme sa vyviezť lanovkou na Lomnický štít, ale kvôli zlej viditeľnosti sme to zvládli iba na Skalnaté pleso - pohľad je však aj odtiaľ skvostný, dokonca sme v Tatranskom sedle objavili poriadne veľa snehu. Pre 1 osobu tam stojí spiatočný lístok 390 Sk, na Lomnický štít 550 Sk. Parkovanie pred lanovkou je jednotné: 160 Sk. Takže približne 2-hodinová vyhliadka vyjde štvorčlennú rodinu až 2.320 Sk - čo je podľa mňa pre Slovákov viac ako dosť...
Pieniny
V týchto končinách nebola dokonca ani moja cestovateľská dušička, takže sme z Tatier vyrazili na poldňový výlet - na splav po Dunajci. Kolorit okolitej prírody je tam taký čarovný, až sa vám dych zastavuje! Zastaviť vás však môžu aj tlupy rómskych spoluobčanov, ktorí vám vnucujú maliny, čučoriedky alebo hríby. Neodvážili sme čo i lne okno otvoriť, lebo už mám jednu zlú skúsenosť po podobnom stretnutí, kde sa nám doslova pred kapotu vrhli piati rómski výrastkovia. Až po silnom zatrúbení, kedy sa zľakli, sme mohli pokračovať vystrašení v ďalšej ceste.
Firmy, ktoré organizujú splav po Dunajci - to je jednoducho zlý sen! Organizáciu by som nazvala dezorganizáciou najhrubšieho zrna, lebo si konkurujú bez akýchkoľvek škrupúľ. Slovenskí lodníci ohovárajú svoju slovenskú, ale aj poľskú konkurenciu a cítiť medzi nimi poriadnu nevraživosť. Na začiatku cesty vás zastaví dievčina, ktorá vám predá 250-korunový lístok na osobu a povie, že máte ísť za Martinom na nástupisko za most. Na predmetnom parkovisko si od vás vypýtajú 30 Sk na hodinu a Martina tam pravdaže nenájdete - lebo je na úplne inom nástupisku. Všade ľudí, ako maku, ktorí nevedia, ku ktorej spoločnosti majú ísť. Keby boli lístky označené miestenkami, tak by každý vedel, že má miestenku s číslom 1 - 20 na tú a tú hodinu, a teda aj istotu, že sa do plte dostane.
Našťastie sme však dostali švárneho pltníka, ktorý nás doslova ohuroval všelijakými skutočnými i vymyslenými povesťami, takže skoro 2-hodinová cesta sa dala zvládnuť. Horšie to bolo s rodinami s maličkými deťmi, ktorým tu bolo vyslovene dlho. Na takúto cestu sa treba zásobiť jedlom a pitím, s tým treba rátať. Domnievam sa, že pre takéto rodiny by stačili polovičné splavové trasy.
Nasleduje ďalší šok. Vystúpite z plte a musíte ísť asi pol hodinu pešo ku kyvadlovému autobusu. Vraj má chodiť každých desať minút, ale dočkali sme sa ledva jedného za hodinu. V ňom sme zaplatili 50 Sk na osobu až k parkovisku, takže nás tento výletík aj s parkovným na 3 hodiny vyšiel „iba" na 1.290 Sk...
Resumé
Keby sme sa chceli ubytovať na podobnom slovenskom výlete na Slovensku v hoteli typu Boboty (ktorý nám najviac vyhovoval), iba za ubytovanie by ste zaplatili pre štyroch ľudí cca 28 tis. Sk. So vstupným na hrady, splavy a lanovky, ďalej stravou a benzínom by sme za týždeň minuli cca 44 tis. Sk, t.j. 11 tis. korún na osobu. Dosť, čo poviete?
Nechcem sa vyjadrovať k mnohým stravovacím, informačným či doplnkovým službám, ktoré ma jednoducho na Slovensku väčšinou iritujú. To je však téma na iný príspevok.
Náš írsky priateľ bol s výletom nadmieru spokojný a chcel sa od nás naučiť jedno slovenské slovíčko, ktoré používal s radosťou niekoľkokrát denne: K r á s n e !
A veľmi rada konštatujem, že Slovensko je ozaj krásne, očarujúce, nádherné - a hlavne naše!
