Michiko, ktorú sme od začiatku prezývali Miška (čo sa jej veľmi páčilo), však priviedla svoju moravskú rodinu nechtiac do informačného chaosu. Mysleli si totiž, že je vegetariánka - tak jej od septembra pripravovali výhradne bezmäsité jedlá. Keďže Japonci málokedy namietajú proti ponúkanému jedlu, v Zlíne ho na vegetariánsky spôsob skoro pol roka konzumovala aj naša japonská študentka. Do telefónu mi Dušan jej vegetariánske chúťky pripomenul, ale keďže moja košatá rodina je výrazne mäsožravá, rozhodla som sa Miške dávať všetko, čo som navarila - iba bez mäsa. Hneď pri prvej večeri som sa jej ospravedlnila, že my nie sme vegetariáni, takže budem variť zeleninovo-mäsové pokrmy, ale jej budem dávať iba zeleninu. Aké bolo naše prekvapenie, keď nám Miška s úsmevom vyrozprávala, že ona vegetariánkou nikdy nebola, až v Zlíne jej začali ponúkať iba zeleninové pokrmy. Vraj si potajme chodila kupovať aspoň raz do týždňa šunku, lebo jej mäsko veľmi chýbalo. Nuž, takto vyzerá jazyková bariéra, skrížená so skomolenými informáciami, ktoré sa k nám dostanú z ďalekého Japonska až do Európy!
Čo sa tejto veselej japonskej slečne, ktorá útlou postavou vyzerala na dvanásť, ale vedomostí mala habadej - na Slovensku páčilo? Asi všetko. Boli sme s ňou na Bratislavskom hrade i na Devíne, v múzeu historických vláčikov, kde sa dostala aj do parnej lokomotívy, z čoho bola priam nadšená. Katka ju vzala na našu diskotéku, ale aj do svojej strednej školy na celý jeden vyučovací deň. Postupne sme sa dostali z Bratislavy cez Pezinok, Modru, Piešťany až do Trenčína, takže obdivovať mohla u nás ozaj všeličo. Všade sme jej museli s jej foťáčikom spraviť niekoľko fotiek. Čo sa týka stravy, asi najviac jej chutili naše koláče, usmievala sa nad našimi klobáskami a párkami, nevedela, ako skonzumovať sviečkovú na smotane - ale bola učenlivá a zjedla úplne všetko.
A čo sme sa od Michiko dozvedeli o Japonsku? Že ich strašia časté zemetrasenia, a preto sa naučili všetky veci okolo seba ukladať tak, aby ich pri otrasoch nezranili. Zošity, učebnice a dokumenty si dávajú vždy po použití do dosiek, ktoré sa pevne zaviažu alebo zagumičkujú. Všetky tašky sa zatvárajú, aby sa nevysypali. Všade, v rodinách, školách či na pracoviskách - sa dodržiava rozumný poriadok s preventívnymi opatreniami, aby sa zbytočne nedevastoval majetok. V školách majú pravidelné vyučovacie hodiny vyhradené opakovaniu o zemetraseniových pravidlách a opatreniach. Vraj sa dá na to zvyknúť, lebo japonské domy sú postavené na podmienky častých zemetrasení. Ale Michiko sa priznala, že podvedomý strach z nečakaných, hoci často iba niekoľkosekundových otrasov bol pre ňu odkjakživa frustrujúci. Väčšinou šlo počas jej života o miernejšie výkyvy, ale vraj zažila aj také, že sa nedokázala udržať na nohách - a vtedy obe s mamou od strachu svorne plakali, väčšinou pod stolom.
Niekto si na takýto spôsob života zvykne, ale jej sa oveľa viac páčilo v Európe - aj kvôli nášmu seizmickému pokoju. Všimla si napríklad v našom byte, ako majú naše mladšie deti hračky kde-kade položené, na nábytku boli voľne rozložené ozdobné predmety - a to vraj u nich nie je bežné. Všetky domáce knižnice v Japonsku bývajú vraj uzamknuté v skriniach, na voľných poličkách nemajú nijaké predmety. Dosť ma prekvapila aj informácia, že jej o deväť rokov starší brat, ktorý vyštudoval v Európe geológiu - sa do Japonska nemieni vrátiť a o tomto presviedčal rodičov, ako aj svoju oveľa mladšiu sestru. Dôvody? Časté zemetrasenia, ktoré môžu mať podľa neho raz v Japonsku tragicky ničivú silu... Ako vyštudovaný geológ zrejme vedel, o čom hovorí a tento rok sa jeho slová nakoniec smutne naplnili.
Michiko sa so svojim bratom usadili najprv v USA, ale po opakovaných teroristických útokoch sa odsťahovali do Európy. Ich rodičia ostali však žiť naďalej pri Tokiu, ale proti rozhodnutiu svojich detí usadiť sa kvôli častým zemetraseniam mimo Japonska vôbec nenamietali. Zrejme ako matka by som s takýmto rozhodnutím svojich detí súhlasila tiež, hoci by mi bolo za nimi veľmi smutno...
