V podstate som neočakávala, že Malorka až natoľko uchváti moju náročnú cestovateľskú dušičku. Keby bola za týmto nadšeným zvolaním čo i len platonicko-dovolenková láska, chápala by som azda skôr môj zmätený entuziazmus. Ibaže mne netradične stačilo, aby sme tam krížom-krážom s dcérkou Katarínkou prejazdili na maličkom kórejskom autíčku za týždeň skoro tisíc kilometrov. Lebo jej odrastený brat takéto výletíky zatiaľ odmieta, on sa chce ešte stále iba kúpať, opaľovať a debužírovať...
A verte, nebola som očarená iba ostrovnou nádherou. Veľmi často som totiž v závratných serpentínach - napríklad do mafiánskeho prístavu Porto Valldemossa - predýchavala príšerné kŕče strachu a v duchu som pišťala ako praštená pubertiačka. No povedzte, ako by na vás pôsobila značka, že nasleduje 16-násobná zákruta! Podobné serpentínové ciťáky som zažívala viackrát, a to pri cestách do ďalších romantických zákutí, ktorých pomenovania mám spojené s inými krajinami; našla som ich však na moje počudovanie aj na Malorke - napríklad posvätný Betlehem alebo impozantný San Salvador.
Navždy mi však v pamäti ostane úchvatný pohľad z hory Formentor, na rozličné pláže medzi skaliskami s čudesnými názvami, napr. Cala Torta či Cala Murada; i Čierna Madona v Santuari de Lluc, či Chopenova Valldemossa v záplave kvetov. Doslova ma očarili aj typicky stredomorské stavby domčúrikov i domiskov na neuveriteľných miestach ostrova, obložené najčastejšie prírodným kameňom a obrastené zelenými plazivkami alebo množstvom farebných kvetov.
Nebol to však iba adrenalín či stredomorský kolorit, ktorý magnetizoval moje oduševnelé myšlienky. Ako horniačku, narodenú v Trenčíne, ma na Malorke fascinovali aj obrovské končiare, ktoré mi pripomínali tak trocha mohutnosť Vrátnej doliny, ktorú si dopriavam v slávnostných dávkach tak raz za päť rokov.
Od začiatku ma však dostal pohľad na nekonečnosť morskej hladiny, ktorú som mohla sledovať z rezidenčnej izby nášho hotela. Hoci sme zriedkavo oddychovali na priestrannej posteli, kedykoľvek, ráno či v noci som videla alebo počula elektrizujúce more, ako keby som bývala v lodnej kajute. Rezidencia bola totiž postavená na impozantnej skale, do ktorej často narážali morské vlny - a napodiv blažili moju dušu. Vietor na Slovensku mi totiž spôsobuje migrénu, ale pri mori mi na moje počudovanie doteraz nikdy nevadil.
Ďalším pozitívom bola španielska srdečnosť, originálne výrobky z olivového dreva, plátna, oleja či perál, voňavé stromy citrónovníkov a mandarínovníkov bohato obsypané plodmi a tmavofialové figy, ktoré sme si vysoko v horách mohli odtrhnúť priamo zo stromu.
V týchto nadšených ováciách sa patrí spomenúť argentínskeho speváka, ktorý mi nečakane, ale beťársky na želanie mojej Katušky zaspieval priamo predo mnou - kľačiac na jednom kolene a držiac ma za jednu ruku - moju kultovú melódiu z firmu Duch od Maurica Jarreho. No povedzte, nemátali by vám potom v hlave podobné myšlienky - akože práve tu by som mohla v teplúčku zostarnúť?
... Ako sa ale všetko začína, tak sa raz aj končí - a my sme po dvoch týždňoch prileteli z tohto krásneho subtropického raja na rodné Slovensko - do nečakane sychravého a neprívetivého počasia. Dva dni som na striedačku medzi vybaľovaním rozmýšľala pod teplulinkou dekou, ako by mi teraz mohlo byť na Malorke úžasne. Ibaže ma stále čosi mátalo, že to predsa nemôže byť ani v mojej predimenzovanej fantázii až také jednoduché.
Nakoniec som rozlúskala tento môj myšlienkový rébus. Verte mi, na Malorke by som ozaj dokázala žiť trebárs až do konca života - ale iba za určitých podmienok: museli by tam so mnou bývať aj moje tri deti a manžel, no a pravdaže by ma tam mohli aspoň raz do roka navštevovať na striedačku moje zlaté kamošky Danka, Ruženka, Magda a Vierka. Nuž a pretože toľko peňazí už zrejme nikdy nezarobím, aby som kúpila dajaké tri haciendy - jednu pre mňa s manželom, ďalšiu pre naše dospelé deti a jednu hosťovskú - budem sa musieť uspokojiť s ďalšími kamoškami - a to s mojimi zlatými a vernými spomienkami. Chvalabohu, tie mi už nikto nikdy nemôže vziať!
