Začala som o tejto téme viac premýšľať iba prednedávnom, keď mi jedna moja známa povedala, že jej denná trhová cena je minimálne 600 euro, a to podľa nej znamená, že je na slovenské podmienky silno prekvalifikovaná. Napriek jej dlhoročným odborným znalostiam ju vraj už asi nikto nezamestná, lebo má po päťdesiatke, ale do dôchodku pomerne ďaleko.
Spočiatku som Lauru ľutovala, lebo aj podľa mňa to nie je hlúpa žena, ale o nejaký čas v kontexte jej „búrlivej" zamestnaneckej minulosti som sa na ňu v duchu kvôli jej predimenzovaným mzdovým požiadavkám dosť naštvala. Keby ozaj nemala z čoho žiť, tak by kompromisne súhlasila aj s omnoho nižšou mzdou.
Oveľa viac som sa však nazlostila na vlastné ego, ktoré ma nedokázalo kopnúť do podvedomia, aby som si určila aspoň pomyselné mantinely onej trhovej ceny. Pritom Laura nemá na rozdiel odo mňa ani ekonomické vzdelanie, aby si mohla vlastnú trhovú cenu v intenciách nášho ekonomického potenciálu prerátať.
Vráťme sa však k „nepochopenej" Laure. Keby sme prepočítali jej požadovaný príjem iba na pracovné dni v mesiaci, aj tak by sa blížil k veľmi sľubnému európskemu, ba priam svetovému nadštandardu. Ibaže podľa môjho názoru náročnej Laure k údajnej prekvalifikovanosti a nespokojnosti so slovenským mzdovým štandardom čosi chýba, a to objektívnosť. Keby bola ozaj natoľko nenahraditeľná a zároveň múdra, buď by vyprofilovala také presvedčivé projekty, na ktoré by jej potencionálni investori skákali ako muchy na cukrovú polevu a ešte by jej ich aj prefinancovali. To by ich však musela presvedčiť o ich reálnej finančnej návratnosti, lebo v tom je podstata každého biznisu. Na začiatku akéhokoľvek projektu by však musela riadne pribrzdiť so svojimi neskromnými mzdovými nárokmi. Keby nie, tak by milú Lauru bohatí mecenáši slušne povediac kopli do zadku, lebo hoci sú riadne zazobaní, svoje peniaze neradi rozhadzujú. Niečo podobné sa jej totiž nedávno prihodilo.
Pre nepochopenú Lauru je však ešte jedna zaujímavá možnosť: mohla by si založiť vlastnú firmu, najlepšie rodinnú, v ktorej by dokázala vykúzliť z požičaného milióna za nejaký čas miliardu - čo sa podarilo niekoľkým lumenom už aj na Slovensku. Niekedy to boli novodobí zlatokopi, častejšie budúci kriminálnici, ale občas aj profesionálni odvážlivci, ktorí si teraz vážia nielen sami seba, ale najmä svoje peniaze.
Moji drahí, odvaha - to je vám zvláštna kategória. Za peniaze druhých majú mnohí politici, štátnici alebo sebavedomí táraji plnú náruč všakových riešení. Odvážne vykrikujú, že treba zmeniť podnikovú, firemnú, dôchodkovú, zdravotnícku, daňovú a čo ja viem akú ešte filozofiu - ale väčšinou nie za svoje bubáčiky. Pravdaže, je medzi nami veľa šikovných a obetavých spoluobčanov, ktorí pracujú za smiešnu mzdu iba preto, aby pre seba a svoju rodinu zarobili aspoň dajaké peniaze - lebo inú príležitosť jednoducho nemajú. Takých prípadov je žiaľ u nás oveľa viac, ako si mnohí vedia predstaviť, to mi verte.
Takže: určite si vlastnú trhovú cenu, čo však neznamená, že sa niekedy priblížite k jej stropu. Snívajte skôr v rámci slovenských možností a uspokojte sa radšej s oným vrabcom v hrsti, ako s holubom na streche. Lebo sa vám môže veľmi ľahko stať, že hoci vám bude vaše prerastené ego každú chvíľku rýpať do svedomia a nedajbože by ste sa s ním chceli pomeriť, môžete ostať bez práce. A pretože nenachádzate odvahu na podnikanie na vlastnej nohe, tak sa radšej zmestite do vlastnej kože a nehanbite sa za to, že ste iba zamestnancom za 60 euro na deň, čo je o jednu nulu menej, než akú mzdu si pre seba predstavovala odvážna Laura. Obávam sa však, že už nemá príliš veľa síl ani na to, aby chytala oných holubov na streche - lebo aj ľudské bytosti môžu stratiť ilúzie a ubziknúť z jej blízkosti nevedno kam.
Poučenie: Teším sa na názory čitateľov tohto príspevku, lebo viem, že každý má iný, v kontexte s vlastnou trhovou cenou zaujímavý hodnotový rebríček, vyplývajúci z rozličných skúseností!
