Ženské šéfky boli ohľaduplnejšie
Keď to vezmem pospiatky až k rokom po maturite, tak odvtedy sa v mojom živote pohybovalo fakticky možno dvadsať autorít, z toho boli štyri ženy. Prvé dve boli úplne skvelé: boli to Dorika Špidlíková a Flóra Georgievičová – ale to bolo ešte pred revolúciou; spôsob komunikácie ďalších však ozaj nestál za veľa. Obe boli vo vedúcich pozíciách – a nemali na to dokonca ani vysokú školu, o profesionalite radšej pomlčím. Zákonite niektorého podriadeného z miesta občas vyrazili – keď si dovolil s niečím nesúhlasiť, ale častejšie od týchto dvoch pseudovíl odišli zamestnanci veľmi rýchlo na vlastnú žiadosť.
Mužskí lídri s mužským rozmýšľaním
Možno som mala smolu, ale ani jeden mužský šéf v mojom živote sa nezapísal pozitívne do môjho podvedomia. Všetci do jedného ma však posunuli k veľakrát opakovanému porekadlu: čo ťa nezabije, to ťa posilní. Azda to bol môj osud... Pochopila som však, že každé zlo je na niečo dobré. Vďaka týmto mužským lídrom som predvídavejšia, zocelenejšia, neustále v strehu – a teda aj psychicky odolnejšia. Na 100% neverím vôbec nikomu, na 90 dvom ľuďom ... na 70 piatim... atď.Všetkým mojím šéfom som mohla veriť maximálne na 30% a menej. Je to zrejme smutné konštatovanie, ale dokážem si ho úplne pragmaticky obhájiť. V mladosti som mala s mužskými autoritami problémy, lebo ma často obťažovali a nedokázali pochopiť, že nemám záujem o harašenie, ale o prácu. Platilo pravidlo: keď som sa usmiala iba raz, bolo to málo, keď som sa nepredvídavo usmiala dvakrát, bol to podľa nich podnet na obťažovanie.Neskôr sa problémy týkali skôr profesionálnych aspektov. Žiaľ, ako novinárka som nemala nikdy za šéfa profesionálneho novinára. Niektorí sa to dokážu naučiť, ale tí moji akosi nemali záujem. Ich interes sa krútil iba okolo peňazí a zase peňazí – alebo ich samotných.V troch prípadoch úplne suverénne u nich prevládal tzv. napoleonovský komplex, takže veľmi často mi pripomínali malých trpaslíkov, ktorí nevedeli ani za svet vyliezť na vrchol pomyselnej pyramídy.
Profesionálna šéfka + dobrá víla = ľudský zázrak
Predstavte si, že viem aj o jednej takej a volá sa Saška. Nepracujem však pre ňu ja, ale moja dcéra Katarínka. Ako matka som nesmierne rada, že sa moje odrastené, ale mimoriadne ambiciózne dieťa stretlo s autoritou, od ktorej sa môže nielen veľa naučiť, ale má aj nekonečne ľudské a dobré srdiečko. Pani Saška patrí k ľuďom, ktorí vedia konštruktívne kriticky upozorniť na chyby, ale bez známeho mužského a občas i ženského deptania, ktoré dokáže spraviť z človeka totálneho vola.Chápe, že na pracovný výkon zamestnancov pôsobí veľa aspektov: rodinné zázemie, pracovné problémy, nešťastná láska, smrteľný stereotyp alebo naopak – svieža životná zmena, ktorá dokáže naštartovať pracovnú iniciatívu podriadených do nevídaných obrátok.Vďaka, Saška Kasperová!
Resumé
Domnievam sa, že každý vnímavý človek by mohol byť pozitívne zapamätateľným šéfom – keby sa zamyslel sám nad sebou. Niekedy by stačil mediálny či osobnostný tréning, inokedy profesionálne kurzy rozličných manažerských a lídrovských zručností.Však pochopte: sme dospelí ľudia a keď sme neakceptovateľní, tak máme vo veľkej miere problémy sami so sebou. Ale nedáme alebo nechceme si poradiť, lebo najmä v mužoch drieme nedeliteľná veliteľská právomoc, ktorá nemá absolútne nič spoločné s kolektívnou prácou.Kto sa chce hrať na vojakov, nech sa dá naverbovať do armády a nerieši si svoje autoritatívne mindráky na pracovisku. Veľa podobných „lídrov“ je však aj v našich rodinách, všakže? Patriarchát je pekná pliaga, ale to je na inú debatu.
