Zbystrila som pozornosť a na túto tému získala niekoľko zaujímavkých poznatkov od svojho syna, ktorý pracuje ako čašník v centre Bratislavy. V lepších reštauráciách víta najčastejšie oblekových manažérov, sem-tam sa mihnú na pozvanie podnikateľov aj dajakí poslanci a politici. Pravdaže, v takýchto reštauráciách sa objavujú občas aj štamgasti, ktorí tam chodia na obedové menu. Tí však po krátkom čase, platiac väčšinou gastráčom, rýchlo odídu. Kvalitné reštaurácie obľubujú aj známejší športovci a svoj celodenný maratón tu začínajú i mnohí umelci, ktorí v nich často končia svoju spoločenskú púť až neskoro v noci.
My sme sa v reštaurácii zdržali dve hodiny. Dali sme si vynikajúce špargľové rizoto a krémovú cesnačku z denného menu, ktorá vôbec nebola smotanovo presýtená, ale príjemne lahodná. Ivanka si objednala Cezar šalát a tiež jej chutil. Páčila sa nám aj ochotná obsluha, iba na platenie sme museli na čašníka mávať trikrát. A tiež nám chýbal k celkom chutnej káve bežný pohár obyčajnej vody - núkali nám iba určitý druh minerálky.
Minulý rok som bola v Tre Torri s priateľom Mirkom, ktorý o niekoľko dní nečakane odletel do ríše večných anjelov (dodnes sa mi zdá, že je stále iba na dlhšej služobke). Výborne sme sa v nej vtedy najedli - Mirko labužnícky vzdychal nad jahňacími kotletami na restovanom špenáte so šalotkou a sušenými paradajkami a ja zasa nad boloňskou zmesou podľa starého talianskeho receptu. Ochutnali sme aj kvalitné talianske vína - mňa oslovilo moscato d´asti a dokonca taliansky ľadový zber som si ako darček priniesla aj domov. Môj priateľ sa výborne zabával na tom, že z reštaurácie videl na štadión, kde trénovali mladí futbalisti svoje športové umenie.
Musím uznať, že v tejto reštaurácii je z pripravopvaných jedál cítiť šéfkuchárovanie rodeného Taliana Giuseppe Giannetta, ktorý pochádza zo Sicílie. Zrejme preto chutia tunajšie jedlá ozaj taliansky - a nie ako zmeska všetkého, čo v reštauračnej kuchyni ostalo. Pre stálych „gastráčov" ponúkajú ako bónus v rámci obedovej karty každý desiaty obed zadarmo. A tiež na objednávku rozvoz jedinečnej pizze a všetkých pochúťok podľa jedálenského lístka.
Okrem toho, že som sa stretla s kamoškami pri riešení problémov nášho rodinného i pracovného vesmíru - zabávala som sa na dosť hlasnom šu-šu-šu jednotlivých hostí na rozmanité témy: ako zalobovať za štátne dotácie, že je načase zopakovať si víkendovú pánsku jazdu, ďalší sa pochválil, že sa im už konečne zadarilo zrobiť bábo... a tiež, že tie tri babenky úplne v rohu reštaurácie sú im akési povedomé. Aj sa opýtali čašníka, či vie, o koho ide. Ale povedzte, ktorú z nás by mohol poznať ledva dvadsaťročný čašnícky motýlik, keďže sme už dávno prekonali vek švitorivých čaočiek? Ale najedli sme sa tu ozaj chutne. A ja som sa ešte pri odchode z Troch veží s nostalgiou dotkla operadla stoličky, na ktorej naposledy sedel môj šarmantný priateľ Mirko...
