Moje prvé otázky boli celkom adekvátne: „Eli, stalo sa dačo? Azda sa len niekam ďaleko nesťahuješ?" nadhodila som dokonca odľahčený tón.
„Evička moja, máš tak trocha pravdu, odchádzam - vari až do inej galaxie!"
Skoro mi vypadol telefón z ruky - ani neviem, či od prekvapenia, alebo nebodaj zo strachu.
„Dobre, dobre, ale nemohli by sme sa stretnúť? Príď ku mne na kus reči," pozvala som ju spontánne, ale najmä aby som zistila, čo je vo veci.
„Keď myslíš, ale iba na chvíľku, nemám príliš veľa času."
Dohodli sme sa o dva dni. Medzitým ma myšlienky ostreľovali zo všetkých svetových strán. Čo sa len mohlo Eliške stať? Túto zaoblenú - v žargóne starú dievku - s úžasným srdiečkom, no večne stiesnenú v myšacích kostýmčekoch pokladal donedávna každý za serióznu podnikateľku, ktorá sa už desať rokov motala v problematike eurofondov. Kontaktov mala na tony, ale zo všetkých sa väčšinou vyvrbili iba vzdušné zámky.
Nedávno som ju stretla v jednom nákupnom stredisku. Na eskalátore stála na môj neskonalý úžas - dokonalá hipisáčka v cyklámenovo-tyrkysovom outfite! Semišové čižmičky, kožušinová vestička, angorová baretka, kárované pančušky, chrumkavá minisuknička - a na Eliškinej postavičke aspoň o 10 kg odľahčenej toto všetko vyzeralo ozaj celkom dobre. Ibaže bola polovica augusta a vonku asi 40 stupňová horúčava... Už vtedy som si povedala, že mojej kamoške buď trocha zašibalo, alebo naháňa pubertiacku mladosť - či sa jej to nebodaj v hlave nedefinovateľne poplietlo.
A teraz posledná vôľa - a vraj iná galaxia! Do hája, azda sa nedala k dajakej sekte... Vedela som, že ako jedináčka býva iba s nemocnou mamou, otec jej už dávnejšie umrel - nikdy som sa nepýtala, na čo. Na chlapov nemala akosi šťastie a myslím, že sa zblíženia s nimi aj tak trocha obávala. Ozaj som ale teraz nevedela odhadnúť, prečo sa začala tak neštandardne správať.
Prišla - tentokrát celá v čiernej koži! Bezosporu by sa na ňu bola hodila reklama: Oži v koži! Predo mnou stála totiž úplne iná žena - teda skôr neuveriteľná divožienka. Predtým ulízané vlasy - teraz rozstrapatený červený účes, tmavomodrým rúžom namaľovaná pusa... A tá moja zrejme ostala viditeľne pootvorená, keď som ju vítala u mňa doma.
„Eli, prosím ťa, čo sa vlastne s tebou deje?" vyjachtala som miesto privítania.
„Evička moja, nebudeš veriť, ale ja som sa zamilovala!"
Normálne som cítila, ako sa mi odvalil balvan zo srdca a zahlušil všetky moje pochybnosti. Začala som sa nahlas smiať, objímať Elišku a krútiť sa s ňou po obývačke. Nečakane sa jej však pretočili oči - a odkväcla mi v náručí! Hoci som sa dosť preľakla, opatrne som ju pritiahla na gauč a posadila naň. Iba sa mi zdalo, ako keby bola predo mnou veľká handrová bábika.
„Kočka moja, čo ti je, ako ti môžem pomôcť?"
„To nič," povedala pobledlá Eliška - „nestačila som ti ešte povedať, ale moja diagnóza neznáša príliš vášnivé kolotoče.
„Aká diagnóza?" nechápala som.
„Evi, mám progresívnu sklerózu multiplex a pokračuje strašne rýchlo, tak som si povedala, že to musím, pokiaľ ešte vládzem, poriadne v mojom živote rozbaliť."
Porozprávala mi, že na tú istú diagnózu umrel pred desiatimi rokmi jej otec a že jej maminke ostáva neveľa života s karcinómom prsníka. Lieči sa na to už tiež skoro desať rokov, naštartovala sa u nej táto diagnóza po smrti jej ocka. Čiže onedlho by mohla ostať na svete úplne sama.
Tak teda genetická predispozícia po ockovi - dumala som smutne.
„No dobre, ale prečo tie tvoje bláznivé modely?" usmiala som sa na ňu.
„Vieš Evi, povedala som si, že musím zmeniť svoj život. Tie hipisácke blbinky som si kúpila vo Viedni, keď som sa dozvedela svoju diagnózu. Nikdy som nič bláznivé nespravila - a teraz som chcela, ba priam musela. A v tejto šialenosti som sa rozhodla ísť na obed tam, kde je veľa mužov - medzi motorkárov."
Zízala som na ňu ako puk.
Eliška pokračovala: „A tam som stretla úžasného chlapa, ktorý si ku mne len tak prisadol - a odvtedy sa vozím na jeho harleyke. Volá sa Adam, ale prezývajú ho Galaxy a povedal mi, že sa o mňa postará, aj keby sa so mnou čokoľvek stalo. Tak tomuto môjmu tretiemu oku idem prepísať všetko, čo mám. Ľúbim ho a verím mu."
Nevládala som povedať ani slova, keď vtom pod našimi oknami zatrúbila motorka. Eliška sa rozbehla k balkónu - a ja za ňou. Na obrovskej motorke sedel prešedivelý bradatý kusisko chlapa - statný to päťdesiatnik a s úsmevom zvolal: „Ponáhľaj sa, krásavička moja, frčíme na inú galaxiu. Ukážem ti našu hviezdu!"
Eliška mi cmukla pusu - a mne sa začali z očí kotúľať veľké slzy šťastia a dojatia. Toto všetko som si predtým nevedela u Elky predstaviť - ale až vtedy som pochopila, že keby nebola onemocnela, možno by nikdy nestretla lásku svojho života. A potom že nemám veriť v osud!
Na budúci týždeň ideme spísať jej poslednú vôľu. Je to zvláštne, ale verím, že Eliška sa zo zákernej choroby pozviecha a ešte dlho bude šťastná so svojím Galaxym - teda Adamom!
ilustračné foto: internet
