Každá choroba znamená pre človeka stres. Dva roky som odkladala nevyhnutnú operáciu očí. Keď som konečne naďabila nielen na kvalitného očiara s výbornými referenciami, ale aj ľudsky komunikatívneho lekára - a najmä som prekonala celú horu strachu, ocitla som sa ľudovo povediac pod nožom.
Doktor Balažovič mi dával uslzené oči do poriadku na úplne novej operačke. Už chýbala oproti americkým seriálom z lekárskeho prostredia iba príjemná hudba. Nahradil mi to však počas dvoch hodín pod mojou lokálnou anestéziou náš neformálny rozhovor - lebo pusinku som musela mať odokrytú, pretože som astmatička. Od tohto sympatického očiara som sa dozvedela, že 80% informácií prijíma človek prostredníctvom zraku - a túto skutočnosť som mu dala v plnom rozsahu za pravdu!
O tom som sa presvedčila následne, keď mi po operácii nečakane zaviazali obe oči, takže som videla iba tmu. Lekár so sestričkou ma viedli z operačky cez asi štyri malé miestnosti na chodbu - pretože sa do týchto architektonických bariér nemohol v žiadnom prípade zmestiť akýkoľvek invalidný vozík. Nechápala som, ako mohol v súčasnosti vyprojektovať skúsený architekt na očnom oddelení takýto hlúpy nezmysel! To isté sa týkalo chodieb, kde sme už s vozíkom narážali na množstvo všelijakých bariér.
Najväčší problém však nastal v izbe. Sestrička mi síce vysvetľovala, že tretí gombíček nad zaveseným alarmom ju vždy privolá - ale ja som ten tretí gombíček vôbec nevidela a hmatovo nebol nijako odlíšený od celého plnočudlíkového ovládača - takže som ho nedokázala nájsť. Podobné problémy som však mala aj s prijatím telefónneho hovoru na mobil. Slepý človek je ozaj zúfalo bezmocný.
„Najlepšie" tu fungovalo WC. Záchod bol síce umiestnený v rámci bunky tzv. nadštandardnej izby - ale pri jeho návšteve som musela prekonať tri rohy a dvoje dverí. A už nehovorím o tom, že sadnúť si na misu bez držadiel bolo pre mňa ako padnúť na podlahu - tak bol nízko.
Sestrička mi zapla telku s jedným programom, ktorý nemal ovládač, takže keď som ho chcela vypnúť - jednoducho som zasa ten blbý gombík hmatom nenašla. Potom mi ešte pevne zaviazala oči elastickým obväzom, vraj aby som mala po operácii čo najmenej modrín a opuchlín. Keď sa mi o niekoľko hodín celý vrchný obväz zošmykol z hlavy a zavolala som na previazanie mojich očí odo dverí nočnú sestričku, tá mi oznámila, že sa nemám toľko vrtieť. Ona mi vraj obväz vymeniť nemôže, lebo nie je očná, ale krčná sestrička. Skoro ma porazilo! Nakoniec som si ho naslepo zvládla napraviť akosi sama, veď som už v živote pozaväzovala svojim trom deťom dosť rozbitých hláv.
Záver: Som fakt rada, že som našla úžasného očného špecialistu, ktorý má navyše mnohoročné skúsenosti aj z plastickej chirurgie. U tohto príjemného a naslovovzatého odborníka však celý manažment jednej slovenskej nemocnice končil. Ambulantné sestričky tu napríklad nemajú pripravený žiadny písomný manuál, čo všetko potrebujete na lôžkové prijatie do dnešnej nemocnice.
Potrebovala som: všetky hygienické potreby vrátane toaletného papiera, uteráka a mydla, minerálku, jedlo, lieky proti bolesti, nočnú košeľu, papuče, ponožky, župan - a najmä celú náruč trpezlivosti. Pravdaže, hoci som bola objednaná na určitú hodinu, vyčkávala som nekonečne dlhé hodiny spočiatku na izbe a potom pred operačkou na prievanovo-studenej chodbe, kde nás zavolali hneď tri pacientky, hoci vedeli, že každá bude na operačke minimálne hodinu a viac. Odtiaľ som preventívne po hodine zdrhla na izbu s príslušným vysvetlením. Dobre som urobila. Na rad som prišla až o tri hodiny a ešte ďalšiu polhodinku som drkotajúca čakala v predoperačnom trakte, kde ma vyzliekli donaha a dali mi len anjeličkovskú košeľu č. 36, hoci mne by sa zišla košeľa o niekoľko čísiel väčšia.
Resumé
Fakt som rada, že z našej krajiny neušli ešte všetci vynikajúci odborníci do lepšie platenej cudziny. Ale ostatné fázy nášho zdravotníctva sú naďalej veľmi často v organizačne zúfalom chaose. Pacient ostáva v celom tomto súkolí často na poslednom mieste a ozaj má neustále pocit, že od upratovačky, cez sestričky, mnohých lekárov až po vrátnika - je mnohým z nich na obtiaž. Ako keby sa zabúdalo, že pacient je v podstate zákazník. Takže by malo platiť osvedčené porekadlo: náš zákazník - náš pán.
Verím, že sa takéhoto profesionalizmu v zdravotníctve dočká už generácia našich detí. Hluché, slepé, ľahostajnosťou a nadradenosťou postihnuté by totiž v súčasnosti - na začiatku 21. storočia nemalo byť ani naše zdravotníctvo.
