„A na to si ako prišla?"
„Veď nemáme ani len auto a v lete sme boli iba na Domaši."
„Nuž, a bolo ti tam, Lucka moja, zle?"
„No, nie, ale ostatné deti boli aj pri mori. My na to nemáme?"
„Nemáme."
„A prečo? Ty nemáš dobrú prácu?"
„To je zložitejšie..." nahlas rozmýšľala šarmantná mamička.
„Mami, ty sa len vyhováraš. Kristiánova mama vôbec nepracuje a jeho ocino stále hrá golf, no a doma majú až tri autá. A Kristo ešte povedal, že je to horor, lebo táto škola by mala byť len pre bohatých, keďže je jazyková."
Kráčala som za touto dvojicou ako myška a rozmýšľala, aká reakcia by pred mnohými rokmi vyšla zo mňa. Spomenula som si na pradávne hundranie môjho syna, že ako ZŠ druhák nemá vreckové a mnohí jeho spolužiaci áno. A tiež sa mi vynorilo, keď ZŠ tretiačka Evička priniesla domov zlatú retiazku ako darček od zamilovaného spolužiaka - vraj tiež bohatého. A veľmi sa čudovala, že som nástojila, aby ju Danovi vrátila.
Odpoveď na posledné Luckino konštatovanie som sa už nedozvedela, lebo s mamou odbočila na električku a ja som si otvárala bránu „iba" do činžiakového domu, ale s našim bytom v osobnom vlastníctve.
Spomínam si, ako som sa snažila naším trom deťom zdôvodňovať odpovede na podobné otázky, ktoré sú ozaj dosť náročné na spontánnu, no zrozumiteľnú odpoveď. Väčšinou som ich dokázala akosi presvedčiť, že bohatstvo - to nie je iba veľa peňazí. A že život nie je iba o peniazoch. Oveľa dôležitejšie je, že sme spokojná, hoci dosť veľká rodina a väčšinou sme zdraví a máme sa radi.
Občas som s deťmi diskutovala, či im niečo veľmi chýba. Neočakávala som žiadne premúdrelé odpovede. Pravdaže, Evička túžila po pravej Bárbine, ale ja som na ňu peniaze nemala a viac-menej ani nebola dostať bežne kúpiť vo vtedajších obchodoch. Katka si zasa želala už konečne niečo na seba, ale z obchodu - a nie iba odo mňa ušité alebo uštrikované. A Paľko mal želaní asi najviac. Náš najmladší chcel skoro každý deň dačo z toho, čo videl u jeho „bohatých" spolužiakov. Ale väčšinou mu stačila jeho košatá slivka na našom dvore, kde mal v jej korune vybudovaný svoj vyfantazírovaný dom a neskôr náš úžasný jazvečík Boby. Toho mu nakoniec asi najviac závideli všetci spolužiaci, dokonca i Martin Majda, interpret detskej pesničky „Náš malý pes Boby." Na prázdniny sme chodili k babičke, kde bol rybník, les plný čučoriedok a výlety, ktoré sme deťom denne s babičkou a dedom naplánovali.
Dodnes si nemyslím, že šťastný je iba ten, kto je bohatý. Pravdaže, netvrdím, že chudobný človek nemá problémy. Zasa ale viem, že ľudia by si mali navzájom pomáhať a riadim sa touto myšlienkou už dosť dlho. A tiež, že by sme mali deťom dokázať vysvetliť celkom jednoducho, že náš svet nie je ani zďaleka dokonalý, rovnostárstvo v ňom je iba ilúziou a bohatý môže byť každý - ale iným spôsobom.
Akože to myslím? V mojich myšlienkach sa neustále prechádza plná náruč úžasných spomienok, niekoľko báječných priateľov, zopár obetavých kolegov a najmä rodina, ktorá stále drží pohromade! Čo viac by som chcela? V tejto chvíli si želám iba to, aby sa zdravie so mnou ešte dosť dlho kamarátilo. Potom budem zvládať všeličo, azda aj moje chvíľmi bláznivé predsavzatia...
