Môj udivený výraz akoby Hanku vôbec neprekvapil.
„Evička moja, v jeden deň pred niekoľkými rokmi som sa rozhodla zbaviť deprimujúcej samoty, keď som sa prichytila s myšlienkami na odchod z tohto sveta. Som ale veriaca, takže by som to jednoducho nedokázala. Preto som si postupne ku Klárke, ktorú mám od môjho útleho detstva, dokúpila ešte tri rozkošné detičky. A ver mi, vôbec neboli lacné. Každé mám dokonca z inej krajiny. Esterku som si priviezla z Izraela, Viktor mi padol do oka v Helsinkách a Otík na mňa žmurkol z jedného frankfurtského výkladu. No povedz, nie sú rozkošné?"
Zmätene som rozmýšľala, čo si mám o Hankinom personifikovanom „nákupe" pomyslieť. Vari jej zo samoty úplne preskočilo? Alebo sa u nej objavila dajaká závažná duševná porucha? Pane bože, takto by som skončiť nechcela!
Hanka ma však spontánne chytila za ruku a hanblivo začala vysvetľovať: „Zrejme si myslíš, že som asi scvokatela. A možno je to tak trocha pravda. Ale živého psíka alebo mačičku som si dovoliť nemohla, lebo som alergická na zvieracie chlpy. Chlapa som si uloviť nedokázala, lebo som na nich nemala šťastie. A veru ani ozajstné kamošky som doteraz nestretla. Pred piatimi rokmi mi umrela mama a ocko už dávno predtým. Ani súrodencov som nemala. Keď som sa nechcela zo samoty zblázniť, musela som konať. Tak som si kúpila moje deti. Vôbec mi nevadí, že sú hračkárske. Veď sú to moji najbližší kamaráti."
Začala som pregĺgať hojné slzičky, ale nechcela som bývalej kolegyni skaziť radosť z mojej prítomnosti a dávať jej najavo moju ľútosť. Tak som prijala pozvanie na voňavý čajík, naservírovaný pravdaže aj pre Hankine detičky, ktoré však boli po celodennom domácom šantení - akože - ušmodrchané. Pomohla som Hanke prezliecť jej miláčikov. Dievčatkám sme obliekli vlastnoručne uháčkované rozkošné šatôčky a chlapčekom švihácke oblečky. Táto skvelá prekladateľka mi oznámila, že už dávno nechodí do zamestnania, pracuje väčšinou doma a sem-tam sa stretáva so svojimi klientmi v niektorej kníhkupeckej kaviarni.
Predsa som len nadobudla odvahu a opatrne som Hanke naznačila, že existuje veľa osamelých ľudí, ktorým by bola jej prítomnosť milá - a že nemôže predsa žiť iba medzi bábikami.
„Evuľka, ale moje deti sú naozaj úžasné! Nečuduj sa preto, že som ich prijala za svojich najbližších rodinných príslušníkov. A nemienim sa naháňať kvôli tomu za psychológmi či psychiatrami. S mojimi detičkami chodím aj na dovolenky, dokonca som si kúpila auto a občas sa vyberieme aj na výlety. A čo je dôležité: mám sa o koho starať, dať komu pusinku a v noci si ich uložím vedľa seba do detskej postieľky. Bola by som rada, keby si ma prišla ešte niekedy navštíviť, ozaj sa ti poteším!" rozlúčila sa so mnou srdečne.
Ohlásila som sa k Hanke na návštevu už ďalší týždeň. Keď si rozbalila môj spontánny darček, od dojatia sa v jej očiach začali lesknúť slzy. Priniesla som jej totiž rozkošnú černošskú bábiku Mandy...
Každý človek má zrejme vo svojej duši dajakú zvláštnosť. Nech je teda Hanka spokojná po svojom - so svojimi hračkárskymi „detičkami". Veď ľudské šťastie a duševná pohoda má toľko neprebádaných podôb!
