Ibaže tá pravá bola odjakživa háklivejšia. Prvý abces z nej mi odňali v jedenástich, druhý s konštatovaním otravy krvi v trinástich. Hoci ma upozornili, že s dojčením môžem mať neskôr problémy, moje tri bábätká mali z bambuliek mliečka dosýtosti. Niektorým žienkam sa potom prsníky podstatne zmenšia, mne však zo šestiek ostali päťky až dodnes.
S cystami v pravom prsníku sa mi začali problémy až po odoperovaní maternice z dôvodu myómu, čo bolo pred pätnástimi rokmi. A pretože mala i moja nebohá maminka diagnostikovaný svojho času karcinóm prsníka, začali ma pravidelne sledovať na onkológii. Stále som však mala problémy iba s pravou kamoškou - hoci v tej bolo paradoxne pre moje deťúrence mliečka vždy oveľa viac, ako v ľavej. Aj mi cysty chceli medzičasom niekoľkokrát odoperovať, ale keďže šlo dokázateľne iba o cysty, z dôvodu obavy z pľúcnej embólie som sa odmietla dať rezať.
Medzitým zistili nečakane karcinóm mojej sestričke Katke, ale našťastie sa po viac ako roku tvrdej liečby z týchto záludných problémov vyliečila.
Začala som preto podstupovať všelijaké detoxikačné kúry - a napodiv z niekoľko desiatok cýst ostala jediná - aj tá sa z roka na rok zmenšovala. Ešte pred polrokom som bola presvedčená, že do roka úplne zmizne. Ale mrška jedna zanovitá - nezmizla, dokonca sa zapuzdrila a trocha zväčšila. Tak mi odporučili špeciálne vyšetrenie - biopsiu.
„To ma budete rezať?" s nedôverou som pozrela na lekárku. „Je to vôbec potrebné, mám totiž dosť veľké obavy po niekdajšej embolke..."
„To nič, to je iba taký maličký ambulantný zákrok, ktorý trvá asi desať minút a o dva týždne budeme na základe histologických výsledkov múdrejší."
Z maličkého zákroku sa však nečakane vyvrbila doslova panická mora. Najprv mi chceli fibróm zamerať na ultrazvuku - ale bol hlboko a ledva ho videli. Podobne sa neúspech opakoval na sonografii a mamografii. Prišli ďalší lekári, primári, prednostovia - ktorí usúdili, že moje prsia sú príliš veľké... a ich prístroje príliš - aké? Ako som neskôr zistila, prinajmenšom zastaralé. Hoci - všetky lekárky i sestričky, ktoré okolo mňa pobehovali sa správali profesionálne a ústretovo. Ani raz nepretáčali oči a nehrešili ma.
Ibaže môj stres podvedome narastal a s nepríjemnými prestojmi vo mne bublal ako dajaká sopka pred záludným výbuchom. V duchu som si opakovala: si pragmatička, už si zažila aj horšie veci, predýchaj to, sústreď sa. A o chvíľu sa to stalo.
Najprv sa mi začali liať slzy z očí - ako keby sa mi prederavili slzné kanáliky. Následne ma zaskočil nekontrolovaný plač a popri tom sa mi naštartoval silný astmatický záchvat s dusivým kašľom. Začalo ma napínať, lapala som po dychu...a zachraňovala sama seba.
„Děje se něco, jak vám mužu pomoct?" opýtala sa ma znepokojene sympatická lekárka s moravskými koreňmi.
„Prepáčte, ale toto som nechcela. To je zrejme zo stresu, trocha sa bojím a som hladná a smädná a chce sa mi cikať..." A znova som začala dusivo kašľať a plakať.
Aby som to skrátila, celé vyšetrenie trvalo asi tri hodiny. Potom hľadali odberové ihly. Odberov spravili asi dvadsať, lebo mi vnútri prsníka dačo prasklo.
Pani doktorka na začiatku biopsických odberov podotkla, že budú trvať dosť dlho, aby sme teda začali na zmiernenie stresu o dačom debatovať. Tak som im rozprávala o našej 8-mesačnej Ruženke, ako sa teší na každodenné skypovanie so svojou babi. A potom sme so sestričkami i pani doktorkou cestovali v našich spomienkach. A stále ešte nebol koniec, tak som im porozprávala o robotických operáciách a super prístrojoch, o ktorých na Slovensku môžeme zatiaľ iba snívať. A že takéto zákroky sa už v Česku niekoľko rokov robia oveľa modernejšími prístrojmi a tých robotických majú už sedem - a u nás ani jeden...
Ďakujem všetkým na onkológii za ich ľudský prístup. Ale ospravedlňovať sa za to, že som takmer od stresu skolabovala a že mám veľké prsia a oni nanič prístroje - to sa ani náhodou nemienim. Za to by som však niekomu obrazne v tejto krajine veľmi rada skočila do úsmevu! Som totiž presvedčená, že nielen na našich onkologických pracoviskách by mali mať špičkové moderné prístroje. Lebo o vyspelosti krajiny sa hovorí nielen vo vzťahu so vzdelanosťou, ale aj optimálnou zdravotníckou starostlivosťou o jej obyvateľov - ktorí na naše zdravotníctvo celý život výdatne vo forme povinných odvodov prisprispievajú. Alebo nie?
