Nuž, asi je na tomto tvrdení kus pravdy. Lebo kedysi dávno mi ani za svet nedovolil, aby sa naša dcérka volala Sonička. Tak sa teda volá po mne - Evička.
„Veď ja poznám iba jednu praštenú učiteľku Soňu, ktorá mi poriadne znepríjemnila detstvo!" rezolútne vtedy prehlásil.
Ibaže moja dlhoročná priateľka, ktorú už poznal pred narodením našej dcérky Evičky sa tiež volá Soňa. Práve česká Sonička zmenila svojho času môj neľahký služobný život v zahraničí na obrovskú dávku spolupatričnosti a nezištného priateľstva - ktoré trvá až dodnes.
Moja maminka mi dala po narodení meno Eva preto, lebo môj ocko jej zasa nedovolil, aby som sa volala Sulika - vraj mu toto meno znie príliš bláznivo - alebo tatársky. Určite by som sa s ním bola stotožnila, lebo sa mi páči dodnes.
Šípkovú Ruženku - ako jej už niekoľko mesiacov familiárne hovoríme - priviedla pred týždňom na svet práve dcérka Evička. Naša bludárka žije už päť rokov v Londýne, je tam so svojím ryšavým Ianom veľmi šťastná - ale mne sa za ňou veľmi cnie. A teraz mi chýba i maličká Ruženka, ktorú jej okolitý anglicko-írsky svet nazýva ROSIE. Meno jej vymysleli dávno pred narodením jej budúci rodičia, keď sa dozvedeli, že budú mať dievčatko. Lebo Rosie je ružička a ich dcérka bude ich vzácna kvetinka. Na svoj sen mali plné právo a dnes, keď má Ruženka práve týždeň už toto meno neprekáža ani môjmu manželovi.
Ale mne obe dievčatá - dcérka i vnučka - veľmi chýbajú a vlastne neviem, kedy si ich najbližšie vystískam. Chápem, že by mohli bývať aj na druhom konci sveta. Ešteže existuje internet a skype a digitálne fotky. Ale už sa neviem dočkať, kedy sa mi ocitne v náručí krásne voňavé bábätko, moja prvá vnučka - Šípková Ruženka...a pravdaže aj môj svojho času novoročný darček, čoskoro 25-ročná dcérka Evička.
Foto: Ian Moody
