Pozrela som na ňu, že či si zo mňa náhodou nestrieľa. Otehotnela som síce podľa lekárov dosť nečakane, lebo niekoľko mesiacov predtým som podstúpila náročnú operáciu a prišla o jeden celý vaječník. Druhý mi vraj zachránili iba preto, že som ich veľmi prosila, aby mi dali akú-takú šancu na graviditu, lebo dovtedy som iba snívala o mamičkovských povinnostiach.
I mňa však moje vtedajšie tehotenstvo dosť prekvapilo, lebo partnerské vzťahy som nemala doriešené, keďže otec môjho očakávaného dieťaťa pracoval dočasne v zahraničí. Pravdaže, po mobiloch či internete sme v tom čase v našich končinách nechyrovali, takže rozhodnutie záviselo iba a len odo mňa. No zvážila som si všetky potenciálne šance na ďalšiu moju graviditu i to, že moje biologické hodiny začali poriadne gradovať. Nebolo totiž dňa, aby som sa nepozrela do dajakého detského kočíka alebo sa neprihovárala rozkošným drobcom v parkoch, električkách alebo v obchodoch. Podporila ma dokonca i moja sestrička.
Najprv sa to nepáčilo lekárom, lebo po nedávnej náročnej operácii sa im zdalo tehotenstvo pre mňa dosť vážnym zdravotným rizikom. Ale nedala som sa presvedčiť. Potom mi ešte šplechol môj ocko - že čo som si navarila, nech si aj zjem... Dotklo sa ma to, ale chápala som jeho malomeštiacky postoj a odpratala sa do anonymnej Bratislavy. Rýchlo som si našla podnájom a hoci som si uvedomovala, že to nie je optimálne riešenie, domáca nakoniec súhlasila, aby som u nej ostala i s dieťaťom. V práci ma všemožne podporovali a najmä povzbudzovali - kolegyne mi nosili bábätkovské oblečenia po svojich ratolestiach a keďže som sa vrátila nedávno z niekoľkoročného služobného pobytu v zahraničí, mohla som si dovoliť i nádherný tuzexový kočík.
... A teraz ku mne nabehla táto nemožná baba, ktorá si myslela, že ma spasí - keď mi moju nádhernú hviezdičku vezme! Dosť som sa naštvala, ale s ľadovým pokojom som jej odvetila:
„Neviem, kto vám čo povedal, ale pre dieťa som sa rozhodla preto, lebo som ho chcela."
Poobzerala sa po nemocničnej izbe a zbadala na mojom nočnom stolíku písací stroj a stoh kníh a skrípt.
„Vy študujete?" opýtala sa zvedavo.
„Iba sa pripravujem na vysokoškolské prijímačky a popritom si privyrábam prekladmi, preto ten písací stroj," odvetila som stroho.
„No vidíte, dieťa vám bude iba na oštaru a nakoniec vás môže naháňať i sociálka, že sa o dcéru poriadne nestaráte."
„Čo si to dovoľujete? O čo vám vôbec ide?" zvýšila som hlas na dotieravého „anjela" s absurdnými nápadmi.
„Nerozčuľujte sa, lebo môžete stratiť mlieko. Ponúkam vám predsa dojčenský ústav, finančné zabezpečenie a po niekoľkých mesiacoch môžete dať vaše decko na adopciu do slušnej, ale kompletnej rodiny."
Myslela som, že ma porazí. Takže táto čudná spasiteľka si zaumienila, že ma oberie o dcérku? Čo jej zato asi dali?
Netrpezlivo som zazvonila na zvonček pri posteli. Pribehla sestrička, lebo vedela, že som v izbe sama, keďže rodičku vedľa mňa už ráno prepustili.
„Čo sa deje, pani Eva?" opýtala sa ma mladučká Zdenka. Vedeli sme si po večeroch totiž celkom dobre pokecať.
„Prosím vás, povedzte tejto pani, nech odtiaľto zmizne, lebo jej ublížim," odvetila som ticho.
Zdenka videla, ako sa trasiem a že mám oči plné sĺz. Lenže absurdná spasiteľka sa nevzdávala.
„Ale veď ma upozornili, že je tu dajaká ženská, čo nechce decko, preto som tu!" začala sa rozčuľovať.
„Vypadnite, počujete?" povedala som už s poriadne zvýšeným hlasom.
Zdenka mi pomohla: „Prosím vás, odíďte a nerozčuľujte našu pacientku, keď si to neželá".
Urazená spasiteľka bez pozdravu odkráčala.
Až potom som sa srdcervúco rozplakala. Keď sestrička Zdenka videla, aká som vynervovaná, ostala so mnou v izbe. Hladkala ma po chrbte a stískala moje roztrasené telíčko. Keď som sa trocha utíšila tak mi povedala:
„To som si mohla myslieť, to určite spískala tá nemožná vrchná. Stále spomínala, že jej známi nemôžu mať dieťa už viac ako desať rokov a márne sa pokúšajú o adopciu. Asi dala impulz na sociálku a tá pani bola práve odtiaľ. Porodila tu včera totiž jedna Rómka už jedenáste dieťatko, ale ani tá ho nechcela dať do dojčáku."
Pozerala som najprv vyjavene a potom smutne na dobrosrdečnú Zdenku. A sľúbila som jej, že ju nebonznem. Ale po tridsiatich troch rokoch už azda môžem.
Moja nádherná dcérka dostala nakoniec po desiatich rokoch ešte dvoch súrodencov a k tomu druhého ocka. Príroda bola ku mne milosrdná a osud do určitej miery tiež.
Verím, že sa nájde dosť žien, ktoré sú nútené riešiť narodenie svojho dieťatka adopciou - a verte, vôbec ich za to neodsudzujem. Ale ja som medzi ne rozhodne nepatrila.
Teraz očakávame prvé vnúčatko a moja dcéra sa zatiaľ tiež ešte nevydala. Sprvoti som bola z toho dosť rozhodená. Keď som si však poupratovala vlastné myšlienky a najmä spomienky, chytili ma výčitky svedomia. Veď Evička má pri sebe v Londýne švárneho Iana, ktorý ju nadovšetko ľúbi a teší sa na ich prvú krásavičku. A ja tiež, ani neviete ako veľmi...
p.s.
Na fotke je moja tehotná dcérka Evička.
