Hneď na začiatku by som chcela povedať všetkým ženám, že dnešné operácie prsníkov (nie skrášľujúce) majú oveľa milosrdnejší scenár. Kedysi pri zistení nádorového ochorenia skoro každá žena o prsník prišla a nech si myslí každý svoje - je to veru pre nás ženy riadny handicap! V súčasnosti však na špecializovaných onkologických klinikách odnímajú prsník iba v prípade mimoriadne nepriaznivej diagnózy s následkom priameho ohrozenia života. Navyše lekárska veda napreduje priam míľovými skokmi! Keď som pred 15 rokmi po gynekologickej operácii skoro umrela nie následkom operácie, ale narkózy a dostala pľúcnu embóliu - dnes je predoperačná premedikácia tak dokonale cielená, že obavy nechajte určite doma.
Iné som však chcela povedať. Predpona „onko" bola kedysi pre mňa ťažko vysloviteľným pojmom a určite to súviselo so zhubným ochorením milovanej maminky. Až po mnohých desiatkach rokov zo mňa konečne niekdajší stres opadol. Prečo? Na bratislavskej onkológii som sa totiž cítila nielen v ambulanciách, ale najmä na lôžkovej časti ako v dajakom oscarovom filme. Neuveriteľné? Nuž, po všelijakých skúsenostiach so slovenským zdravotníctvom som naozaj doslova zízala. Nikde stresovo nemocničný zápach - lebo hygiena je tu samozrejmosťou. Čistota priam ukážková, denne starostlivo udržiavané priestory, v noci modrými lampami dezinfikované sprchy a všetky WC. Prijateľná strava, ľahulinké prikrývky, na každej izbe televízor - a prosím pekne, bez akéhokoľvek príplatku! Ochotné a láskavé sestričky. A skoro všetci lekári vám kde-čo vysvetlia a zoperujú vás, ako keby ste patrili do ich rodiny... I preto skláňam poklonu chirurgovi dr. Chválnemu. Vysvetlil, vypočul, poradil. Žiadna stavovská nadradenosť, nijaké povýšenecké invektívy, ktorými nejeden slovenský lekár trpí. Pre neho totiž nie je pacient nevedomý škriatok, ktorý sa nemá pliesť lekárom do remesla. Aj preto posielam jedno obrovské ĎAKUJEM i ďalším lekárom a celému personálu Onkologickej kliniky sv. Alžbety.
Ešte na margo mojich predoperačných obáv. Na tunajšej klinike vám urobia nielen bežné predoperačné vyšetrenia, ale aj anesteziologické; aby vás náhodou narkóza neodrovnala ako kedysi mňa. Aj tak si však myslím, že každý onkologický pacient by si zaslúžil maličký prídel odborno-psychologickej profylaxie. Určite by aj mne boli pomohli presvedčivé rady typu: že v súčasnosti je už aj naše zdravotníctvo ďalej ako pred tridsiatimi či pätnástimi rokmi. Odjakživa som sa z času na čas ochotne stávala smutnou vŕbou pre iných, no v najťažšej chvíli som akosi nenašla v sebe dosť odhodlania, aby som vypovedala svoje najväčšie obavy komukoľvek. Lenže nielen my ženy si musíme nakoniec vedieť vybrať, koho vpustíme do nášho malého sveta. Lebo nikto iný nepozná tak dokonale stav našej mysle, ako my samotné.
Prevažná väčšina žien s onko diagnózou sa nakoniec vylieči, ale v onkologickej starostlivosti ostanú preventívne celý ďalší život. Naspäť na lôžkovú časť prichádzajú väčšinou ženy, ktoré prvotne prišli neskoro alebo fyzicky drú viac, ako hocktorý chlap. Lenže onkožienky by sa mali už doživotne šetriť. Žiadne posúvanie skríň, vláčenie cementových vriec, metrákové nákupy. A po operácii aspoň mesiac vyslovene oddychovo-šetriaci režim. Hodinku pri sporáku, PC či na prechádzke, dve hodinky s knižkou v posteli. Z vlastnej skúsenosti viem, že to chce ohľaduplnosť najbližších, i kolegov. Tak sa usmejte na svet a svoje zlatíčka v ňom! Potom zvládnete aj nepríjemné prsníkové diagnózy oveľa ľahšie. Všetkým vám z celého srdca držím palce!
