Moja maminka umrela už veľmi dávno po dlhej a ťažkej chorobe. Spomínam si, ako to raz prehnala s tabletkami proti bolesti, ale nakoniec sme ju zachránili. Tým som chcela povedať, že rozhodnutie o ukončení vlastného života môže mať pre niekoho akceptovateľné prikývnutie, ale z môjho pohľadu je to skôr akási skratová dilema, ktorá sa nemusela stať, keby...
Viem si predstaviť, s akými výčitkami svedomia dnes žijú Evkine dospelé deti, lebo nevedeli vlastnú mamu odohnať od takéhoto zúfalého rozhodnutia. Nezanechala list, nikomu sa ani len náznakom nezmienila, že má obrovský žiaľ či neprekonateľné depresie. Všetci okolo nej iba tápajú: bolo to zúfalstvo, utopené v nečakanej samote, odchod do dôchodku z milovanej práce alebo zradné chápadlá zničujúcich promile? Predsa jej nič skratové nebolo nikdy predtým vlastné. Evka bola rázna žena, ktorá obetavo pomohla veľakrát iným, aj mne.
A v jeden sobotný večer nikomu nezavolala, ani svojim deťom, ani kolegyniam, ani kamarátkam - a zabudla na celý svet, aj maličkého vnúčika, ktorý svoju babku nadovšetko miloval.
Prosím každého, kto sa bude cítiť osamelý, nech k niekomu čo najskôr zájde, zavolá, alebo si privolá akúkoľvek pomoc. Nech neodchádzajú z tohto sveta ďalší ľudia nevysvetliteľne smutným a tragickým spôsobom, keď mnohí bojujú o každý deň svojho života. Nech nezanechávajú po sebe takíto nešťastníci zúfalé rodiny, blízkych i vzdialených s pocitom výčitiek svedomia, že nepomohli.
Evka moja, nech si už kdekoľvek, verím, že je tam celkom dobre. Ale mňa bude tvoj nečakaný odchod z tohto sveta ešte veľmi dlho mátať, to mi ver!
